Niekto o sebe vyhlasuje, že nemá rád básne a že knihy vo veršoch nečíta, iní zasa spochybňujú „nobelovky“, vraj sú už príliš spolitizované. Keby však títo ľudia siahli po Vidieckom živote, boli by asi prekvapení. Louise Glücková by ich zaujala už prvou vetou úvodnej básne a pohltila by ich ako – povedané v duchu zbierky – suchá zem vpíja dážď. Autorka totiž píše o témach, ktoré sú každému povedomé, lebo niečo podobné zažil. O zvláštnych námetoch hovorí až šokujúco jednoducho, ale zanecháva veľký dojem. Čitateľ má pocit, že si prečítal čísi intímny denník, rodinnú kroniku, Bibliu a psychologickú štúdiu v jednom.
Verše majú vlastnosti románu aj maľby, svojsky znejú a ohurujú bezprostrednosťou. Práve tá vyvoláva pocit porozumenia, až stotožnenia sa s autorkou. Ľudí, o ktorých píše, ako keby sme poznali, sú z našej dediny, z nášho mesta, sme to my, naši priatelia, naši blízki. Rodáci. Možno aj preto, že táto Američanka má korene v Maďarsku a v Rusku, čo predsa len súvisí s našimi končinami. No to, o čom píše, je univerzálnejšie, než dáva človeku pôvod. Majstrovsky vyjadrila ľudskosť: Aká je jednoduchá a aká nevyhnutná pre fungovanie sveta!
Súmrak nestačí
Prvá veta, ktorou sa začína zbierka Vidiecky život, je tiež celkom obyčajná: „Cez deň pracoval v bratrancovej firme,“ píše Glücková v básni Súmrak. A večer prišiel domov, posedel pri okne, ale videl vždy len súmrak. Málo je času na sedenie pri okne a snenie. Ako vraví bratranec v básni – živobytie nám bráni vysedávať. Poetka pripomína, že práca dáva istoty, ale pripravuje o snívanie. Približuje, o čo všetko prichádzame, keď musíme krotiť svoje túžby, prispôsobovať sa: „Roztváram dlaň a všetko vypúšťam, viditeľný svet, reč i nočné šuchotanie lístia, vôňu vysokej trávy, dym vatier…“ Zbierka znepokojí: Unikajú nám príjemné veci, ale tie zlé neobídu nikoho. Je v našej moci zmeniť to?
Prelietavý muž
Báseň V kaviarni obsahuje veľmi zaujímavý príbeh. Je o prelietavom chlapovi, ktorý strieda ženy, ale – má na to. Každú vie urobiť šťastnou a aj on sám načerpá energiu z novej lásky. Nezbiera skalpy, rozdáva sa. Pomáha vychovávať cudzie deti, vnáša do rodín, kam sa prifarí, pohodu. Život s ním je pestrý, úžasný, ale keď stretne novú lásku, starú opúšťa a rodí sa ako vták Fénix v novom hniezde. Zraňuje tých, ktorých opúšťa, ale nikto ho nepreklína, lebo je milý a podmanivý. Kontinuitu zachováva iba v priateľstve a názor priateľky ho zaujíma. Tak vznikla aj táto báseň. Končí sa konštatovaním, že niekto žije zľahka, ako keby sníval čarovné a pestré sny, no keď sa zobudí, nepamätá si zo sna nič. V čom je teda zmysel tých stále nových citových vzplanutí? Názor Glückovej nájdete v básni.
Spomínaná báseň je o rozhovore s kamarátom, prvky dialógu patria k štýlu tejto autorky. Píše, ako keby sa zhovárala. Celkom všedne, ale odrazu do textu vloží malú filozofickú úvahu. Napríklad: „Pohľad na telo prezrádza príbeh. A keď už telo nevidieť, príbeh, čo chcelo rozprávať, sa stráca.“ Alebo: „…myseľ pohŕda tým, čo nevie ovládať a to ju následne zničí.“ Ale v jej veršoch je najmä veľa prírody, skál, morských vĺn a piesku, vysokých hôr, riek, polí, záhrad. Žiari slnko, svieti mesiac. A sú tam aj lesíky, v ktorých sa kedysi mladí milovali. Už to je ale len spomienka, miesta na lásku sú iné, konštatuje poetka. Vidiecky život však patrí k prvotným vnemom v ľudskej pamäti, je v génoch a Glücková tú skúsenosť rozozvučala ako organ.
