Potvrdil to úspech televízneho seriálu Černobyľ (2019) či staršej knihy Svetlany Alexijevičovej, ktorej preklad (Černobyľská modlitba) vyšiel u nás pred troma rokmi.
O tej udalosti sa už toho toľko popísalo, až človek pochybuje, či sa ešte môže dozvedieť niečo nové. Kniha Kate Brownovej Černobyľ: Príručka prežitia, s ktorou prišlo vydavateľstvo Absynt, je však dôkazom, že téma ešte nie je vyčerpaná.
Foto: Absynt
Ak Američania píšu o bývalom Sovietskom zväze (ZSSR) či iných socialistických štátoch, často majú problém vžiť sa do mentality ich obyvateľov a pochopiť, ako sa im žilo. Kate Brownová, ktorá má 55 rokov a pôsobí ako profesorka na Technologickom inštitúte v Massachusetts, je našťastie výnimkou.
Sovietske pomery dobre pozná, v roku 1987 prišla študovať do Leningradu (dnešný Petrohrad) a ako priznáva, hoci to bolo iba rok po výbuchu v Černobyle, chýrom o šíriacej sa rádioaktivite neprikladala veľký význam.
„Ako mladá študentka ubytovaná v otrasnom sovietskom internáte som sa sústredila najmä na to, aby som nebola hladná,“ zdôvodňuje. O Černobyľ sa nezaujímala ani neskôr, keď v 90. rokoch pracovala v Moskve. Bola presvedčená, že sa dôsledky havárie zveličujú, no postupne zmenila názor.
Poctivá príprava
Brownovú zarazili hlavne dve veci – to, že sa ako oficiálny počet obetí nehody stále uvádza len 54 mŕtvych, a to, že o jej následkoch dodnes nevznikla poriadna epidemiologická štúdia.
Sovietske úrady po tragédii síce spisovali rôzne príručky – pre občanov, lekárov, roľníkov, potravinárov či spracovateľov vlny a kože, ale komunistický režim bránil tomu, aby mohli povedať celú pravdu. Preto sa autorka rozhodla, že ponúkne čosi lepšie – príručku prežitia po jadrovej katastrofe, ktorá zhrnie všetko, čo sme sa po havárii naučili.
Navštívila postihnuté miesta a vďaka tomu, že ovláda ruštinu, vyspovedala množstvo ľudí. Preskúmala až 27 archívov, dokonca sa dostala k odtajneným správam KGB, takže bola neraz prvá, kto nahliadol do neznámych dokumentov.
Knihu rozdelila na sedem častí. V prvej sa venuje ľuďom, ktorí ako prví „hasili“ následky havárie, druhá opisuje tých, čo naďalej žijú v zamorených oblastiach, tretia sa zaoberá močiarmi v okolí elektrárne, štvrtá približuje sovietskych politikov, ktorí tajili rozsah tragédie, piata si všíma medicínske zistenia sovietskych vedcov a posledná časť opisuje, ako sa po rozpade ZSSR ujali kontroly nad Černobyľom medzinárodné agentúry. Záver patrí „majstrom prežitia“, ktorí to zvládli aj na silne kontaminovanom území.
Výstraha i ponaučenie
Laika zaujmú informácie o tom, ako týždeň po černobyľskej havárii prišiel do Moskvy americký odborník na leukémiu, ktorý na ožiarených hasičoch neúspešne – a neeticky – testoval nový liek.
Alebo ako sovietske bombardéry kropili mraky jodidom strieborným, aby vyvolali dážď a zabránili v šírení rádioaktívneho spadu. Ochránili tak Moskvu, ale zamorili celé oblasti Bieloruska, kde obyvateľov nikto nevaroval.
O cynizme vtedajších funkcionárov svedčí aj príhoda s vyše 300 tonami kontaminovaného mäsa. V roku 1987 ho Bielorusi ako „dar“ poslali vlakom do Gruzínska, kde ho však odmietli prijať, a tak rádioaktívna zásielka tri roky jazdila hore-dole po kraji. KGB ju nakoniec zakopalo do betónovej jamy.
Autorke sa podarilo získať i prísne tajný dokument – zápis zo zasadania politbyra, kde vyšetrovacia komisia informovala o príčinách nehody a jej vinníkoch. Vyvracia tiež obľúbený mýtus o tom, ako sa černobyľská príroda dokázala s haváriou sama vyrovnať. Áno, život tam bujnie, ale celý ekosystém je vážne poškodený – zvieratá, hmyz, rastliny aj stromy.
Knihu Kate Brownovej sa oplatí prečítať. Napísala ju pútavo a aj vedecké poznatky dokázala vysvetliť jednoduchým jazykom. Vyhýba sa čierno-bielemu výkladu sveta v duchu studenej vojny, zaujíma ju predovšetkým realita.
Dielo je tiež dôležitým varovaním. Lebo ako autorka zdôrazňuje, nehody sa stávajú, no treba, aby po nich prišlo aj ponaučenie.
