Čo sa stane, keď autorka, ktorú ste prekladali, dostane Nobelovu cenu? Ako ste sa tú novinu dozvedeli a čo nasledovalo?
Dozvedela som sa to zo SMS správy, ktorú mi poslal z vydavateľstva Skalná ruža Juraj Kuniak. Potešilo ma to, pretože ihneď vzrástol záujem o knihu, a nie je nič lepšie, ako vedomie, že môj preklad môže priblížiť túto zaujímavú autorku širším čitateľským vrstvám.
Prekladali ste verše mnohých slávnych autorov – bola práca na Glückovej textoch v niečom iná, než všetko ostatné? Pomysleli ste si vtedy, že by to bolo na Nobelovu cenu?
Obľúbila som si najmä klasikov, aj medzi tými boli viacerí nobelovci, napríklad Rudyard Kipling a W. B. Yeats. Zvyčajne prekladám viazaný verš, Glücková píše voľným veršom, ale veľmi melodicky. Zbierka Vidiecky život je prienikom do pocitov mnohých ľudí a možno ju vnímať aj ako ucelený príbeh, prelínajúce sa básne vytvárajú veľkú spoločnú metaforu. A povestné zimomriavky často človeku nabehnú až pri druhom čítaní básne – s vedomím celého jej kontextu. Pomyslela som si, že kniha je dobrá. To, kto dostane Nobelovu cenu, sa nedá príliš predvídať.
Ako ste sa dostali k prekladaniu vy? Pochádzate z rodiny geológov a teraz publikujte v Skalnej ruži, znamená to, že všetko so všetkým súvisí? Kto v rodine mal vzťah k poézii?
Nuž, zakladateľ Skalnej ruže Juraj Kuniak je všestranný človek, medziiným aj horolezec, ale ja priveľký vzťah k skalám nemám a výšok sa bojím. Moja babička mala hodžovský rodokmeň a jedným z jej súrodencov bol aj spisovateľ Peter Kompiš. Babičkin manžel Ferdinand Navara, môj český dedo, bol bankový úradník, ale bol to z celej rodiny práve on, kto ma priviedol k poézii. Kedysi bol ochotníckym hercom a po celý život rád recitoval, keď si kúpil magnetofón, recitácie si aj nahrával. A na maturite som si zo slovenčiny vytiahla otázku Němcová, Erben, Neruda. Šprtanie sa faktografických údajov nebolo mojou silnou stránkou, ale dedove recitácie som si pamätala, tak som štvrť hodiny recitovala a dorecitovala som sa až k jednotke. A so svojimi výtvormi som sa v období, keď som ešte nepublikovala, zdôverovala práve jemu.
Ste známou poetkou – nie je prekladanie pre vás nikdy strateným časom? Nepoviete si niekedy, prečo radšej nepíšem svoje verše?
Už takmer tridsať rokov som skoro nič nenapísala, cítim, že mojím poslaním je vložiť sa do služby tým, čo boli schopní vyjadriť svoje pocity a postrehy lepšie a často hovoria aj za mňa, niekedy i to, čo sa sama bojím vysloviť.
Na internete ste uverejnili preklady veršov anglického básnika Johna Clara (1793 –1864) Posledný deň piesne. Robili ste to vraj z vlastnej iniciatívy, v tvorivom amoku a potom ho žiadne vydavateľstvo nevzalo. Je ten prekladateľský amok podobný písaniu vlastných veršov?
Tento preklad som ani priveľmi nenanucovala, po odmietnutí v jednom vydavateľstve som si povedala, že je to básnik, ktorý patrí skôr na internet. Vygugliť sa dá podľa názvu alebo kliknutím na link https://jana-balikova.netlify.com/. Tvorivý amok bol skvelý, nevstávala som od počítača, mala som pri sebe kopu sladkých tyčiniek a vodu a zničila som si postavu. Ale neľutujem, John Clare stál za to.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia ste pracovali v týždenníku Nové slovo, predtým ste boli aj prispievateľkou Nového slova mladých. Čo vám to dalo? Majú zmysel takéto dielne, ktoré sa dnes dosť rozmohli, ako školy tvorivého písania?
Na to, aby sa v takýchto dielňach (mimochodom, vedie ich aj Glücková), človek niečo naučil, musí mať tvorivé predpoklady. Mávali sme pekné stretnutia, navzájom sme si čítali a hodnotili svoje výtvory. Mnohí z tých, ktorých som mala rada (blízki mi boli najmä Dana Hivešová a Jaroslav Schut), odišli z tohto sveta priskoro. A pri práci v týždenníku Nové slovo som spoznala veľa skutočne inteligentných redaktorov, veľká škoda, že tento časopis už nevychádza. Spriatelila som sa s dušou redakcie Violkou Ivaškovou, ktorá robila všetky možné administratívne a ekonomické činnosti, bez ktorých by bol časopis stratený. S Violkou sme v kontakte doteraz, je to aj skvelá fotografka, vytvorila veľa portrétov osobností slovenskej kultúry. A v posledný deň pred vyjdením časopisu som spolu s technickými redaktormi vždy chodila robiť korektúry do tlačiarne, tam som spoznala aj svojho manžela typografa. Aj ten mal zmysel pre poéziu, čítala som mu svoje preklady a on ma vždy upozornil, kde to škrípe. Posledná kniha, s ktorou mi v roku 2010 pomáhal, boli Kiplingove verše, preto som ich venovala jeho pamiatke.
Foto: Archív Jany Kantorovej-Bálikovej
Ste vo voľnom povolaní, čiže prekladanie vás aj živí. Teraz vychádza napríklad Divoká symfónia populárneho Dana Browna, ktorú ste preložili. Sú tam inotaje, ako to už v jeho textoch býva. Ťažko sa prekladali? A ako je to s priloženou hudbou? Je to CD?
Detské knižky prekladám rada, sú mi milé. Takže s radosťou. No, nie je tam CD, ale QR kód, ktorý si treba naskenovať do smartfónu a potom sa dá počúvať aj hudba. Nič pre technický antitalent, akým som aj ja. Ale hudba je dostupná aj na internete. Ja mám predplatenú službu Spotify, je tam hudba zo všetkých možných období a žánrov, a často priam hlcem všetko možné. S mladším synom sme veľmi radi chodili do opery, ktovie, či sa ešte život vráti do normálu. Brownova hudba je hravá, rytmická a melodická, takže ju bez problémov akceptujem. A azda u detí podnieti hudobnú vnímavosť.
Čo si myslíte o prenikaní angličtiny do slovenčiny? Mnoho vecí ľudia pomenúvajú po anglicky – ohrozuje to náš jazyk?
<A>Netrápi ma to. V mnohých záležitostiach to uľahčuje komunikáciu medzi ľuďmi z rôznych krajín.
Čo si všímate pri práci s anglickým jazykom? Je aj ten nejako v súčasnosti ohrozený?
Prekladala som hlavne klasikov a súčasných anglofónnych básnikov v zrelšom veku, tam ochudobnenie angličtiny nevnímam.
Cez vaše preklady poznávame lepšie mnohých zaujímavých umelcov. Teraz napríklad vychádza vo vydavateľstve Skalná ruža zbierka Jima Harrisona, ktorú ste preložili. Ľudia možno ani netušia, čo všetko tento autor napísal a že ho vlastne dobre poznajú.
Jim Harrison bol aj autorom filmových scenárov, azda najznámejšia je Legenda o vášni, písal prózu a venoval sa kulinárskym stĺpcom v časopisoch, no za najpodstatnejšiu vo svojom živote pokladal práve poéziu. Osem mesiacov som prechádzala jeho neľahkými životnými obdobiami a verše zo záveru jeho pozemského bytia sú mi azda najbližšie. Bol to veľký obdivovateľ prírody a znalec ľudskej duše. Nobelovu cenu by si bol zaslúžil aj on.
Na ktorého autora by ste ešte rada upozornili?
Na Shakespearovho súčasníka Johna Donna. Výber z jeho veršov mi vyšiel pod názvom Vzduch a anjeli. No je to básnik pre tých, čo radi dôsledne čítajú aj doslov a vysvetlivky, inak sa verše nedajú úplne pochopiť v dobovom kontexte ani v kontexte jeho života. Dal mi zabrať.
Foto: Skalná ruža
Zahĺbite sa vždy aj do osobného života básnika, ktorého čítate a prekladáte? Chodíte po ich stopách? Poznáte teda dobre Anglicko?
Zmienila som to už pri Harrisonovi, osobný život autora treba poznať, ale nie je preto nevyhnutné byť všade. V nedávnych rokoch som však vďaka výletom, ktoré dobre premyslel môj syn, trochu chodila po stopách autorov. Pred tridsiatimi rokmi som bola v Londýne, tam som videla dom, v ktorom býval Oscar Wilde, a roku 2013 som mu položila kvety na hrob v Paríži. V roku 2015 sme boli v Írsku, tam som zas videla Wildov rodný dom a rodný dom W. B. Yeatsa, zároveň sme mali šťastie, že v dublinskej knižnici práve vystavovali aj predmety spojené s Yeatsovou tvorbou, bol tam aj jeho pracovný stôl a iný nábytok. A v Škótsku som do seba vpíjala to, čo inšpirovalo Johna Burnsa. Vďaka jeho veršom, ktoré som preložila už dávnejšie, mi to bolo mimoriadne blízke.
Preložili ste do angličtiny aj svoje verše? Napísali ste niečo po anglicky? Zaujíma sa Anglicko o našich básnikov?
Do angličtiny neprekladám, neviem to, a myslím si, že dôležité je prekladať z iných jazykov do svojho rodného. Ale vďakabohu, sú tu ľudia, ktorí brilantne prekladajú slovenskú poéziu do angličtiny. Treba vyzdvihnúť najmä írskeho básnika Johna Minahane, ktorý žije na Slovensku už 24 rokov, preložil verše mnohých slovenských básnikov a jeho preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov, ktorý vyšiel roku 2018, je neskutočne výstižný a dynamický. Až v angličtine som si uvedomila celý rozmer a hĺbku týchto veršov. Verím, že vďaka nemu aj iným prekladateľom poznajú mnohých našich autorov aj ľudia z anglofónnych krajín.
Jana Kantorová-Báliková
Poetka a prekladateľka sa narodila 9. júna 1951 v Bratislave, vyštudovala pedagogickú psychológiu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pracovala v redakcii týždenníka Nové slovo (v rokoch 1974 – 1977), potom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, od roku 1990 je v slobodnom povolaní. Preložila množstvo populárno-vedeckých i prozaických kníh, ale uznanie jej priniesli najmä preklady diel klasických i súčasných anglických, škótskych, írskych a amerických básnikov. Z vlastnej tvorby: Smäd, Opojenie, Na dennom svetle, Pešia zóna, Pevný bod, Pondelok v galérii. Z prekladov: Elizabeth Barrettová Browningová Portugalské sonety, Edgar Allan Poe Havran a iné básne, Oscar Wilde Balada o žalári v Readingu, Percy Bysshe Shelley Filozofia lásky, William Butler Yeat, Večné volanie, Rudyard Kipling Ak jasnú hlavu nestratíš atď. Získala mnoho ocenení a je viacnásobnou držiteľkou Ceny Jána Hollého.
