Prvýkrát sme sa stretli pred štyrmi rokmi, keď Františkovi Kozmonovi vyšla kriminálka Potkan. Už vtedy ohlásil začiatok zvieracej krimiséria a slovo dodržal. Vlastne sa zaradil medzi plodných autorov, ktorí vydávajú knihy v ročných intervaloch. Aj 32-ročný Kozmon má už na konte päť kníh v najväčšom slovenskom vydavateľstve Ikar. Je ako šachista, ktorý má veci vopred naplánované?
„Priznám sa, som dosť veľký plánovač. Som rád, keď mám aspoň dva ťahy vymyslené dopredu – teda námety na dve knihy. A keď ich nemám, som z toho nervózny. Už pri Potkanovi som mal jasno, že chcem napísať Vlka a jedna z línií, ktorá je v tejto knihe v pozadí, sa teraz viac rozoberá v novinke Červ. Zato Kukučka vznikla skôr náhodou, vtesnala sa pred Vlka.“
Mladý Frankie, ako mu hovoria kamaráti aj ľudia z vydavateľstva, mal totiž od začiatku ideu, že jeho knihy budú spájať zvieratá: „Pre mňa ako autora bol vždy najtvrdší oriešok názov knižky. Musí vystihnúť obsah, aj upútať – a to je náročné. V okamihu, ako som sa rozhodol pre zvieratá, už mi nápady chodili samy.“
Nebojí sa, že Červ útlocitnejších fajnovejších čitateľov odplaší? Frankie sa usmeje pod fúzy: „Červ nie je veľmi sympatický živočích, romanticky ladené doružova ako obálka mojej novinky to nebude, naopak, prídu skôr nepríjemné témy a s nimi aj červy.“
Vyzývam ho, nech teda naznačí, o čo pôjde. „Dej sa odohráva v okolí krásnych, no aj nevyspytateľných lužných lesov, kde sa začnú objavovať pozostatky ľudí. Od toho sa bude odvíjať vyšetrovanie…“ zrazu sa autor zháči, či už neprezradil priveľa, aby čitateľov neokradol o napínavý zážitok. Prikývne však na otázku, či aj tento príbeh s predošlými prepojí postava detektíva Wolfa. Jeho knihy sa však dajú čítať aj ako samostatné príbehy a koho zaujme Červ, môže sa vrátiť aj ku Kukučke či trebárs k úvodnému Potkanovi.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Zaujíma ma, či Kozmona (zvláštne meno, nie je to však pseudonym, toto nemecké priezvisko mala jeho rodina v nitrianskom telefónnom zozname ako jediná) inšpiruje severské krimi. Veď aj Nór Nesbo má svojho detektíva Harryho Holea, ktorý vystupuje v mnohých románoch. „Čítam ho, ale chcem byť originálny, nečerpať inšpirácie z cudzích kníh. Ale môj Wolf je pre mňa už ako parťák, fungujeme spolu už určitý čas, už ho ako postavu poznám. Teším sa na to, čo nás ešte spolu čaká. Vymyslel som si preňho cestu.“
Policajti majú kritické oko
Bolo jednoduché dodržať plán, ktorý si autor na začiatku stanovil? „Mal som akési hrubé črty, potom som sa prispôsobil vývoju. Robievam to tak. Napríklad jeden námet z Rosničky sa mi hodil na hlbšie rozpracovanie do Kukučky, ale podstata zostáva.“
Azda ho občas vlastné postavy prekvapia? „Samozrejme, že to píšete vy, postavu poznáte, ale kým situáciu zaznamenáte, neviete, čo presne sa stane a aké to bude mať následky pre postavu. Musím sa vcítiť do premýšľania postavy, aby bola plastická a uveriteľná.“
To je presne to, čo ma zaujíma a čo na ňom jeho fanúšikovia oceňujú. Zaujíma sa aj o psychológiu, aby dosiahol plastickosť? „Je to pre mňa veľmi podstatné, nejde mi ani tak o samotné vyšetrovanie, ako skôr o pozadie, ktoré viedlo k vražde. Preto sa zaoberám postavami okolo zločinu, veľmi ma baví kriminalistická psychológia, súvislosti s genetikou a výchovou. Mám bratranca, ktorý pracuje na polícii, s ním som napísal prvú knihu, potom ma nezávisle od seba oslovili dvaja vyšetrovatelia, ktorí mi niektoré veci vysvetlili bližšie. Teraz už zisťujem celkom iné veci – bavil som sa s psychologičkou, s právnikom o kriminálnom práve, konzultujem skôr s lekármi.“
Aj to je zaujímavé, ako sa také konzultácie s odborníkmi dohadujú. „Našťastie som zatiaľ vždy niekoho vhodného poznal alebo mal známeho, ktorý mi niekoho odporučil. Väčšinou mi odborníci ochotne poradili. Knižku vyslovene čítal len jeden policajný vyšetrovateľ, ostatní mi skôr radili s konkrétnymi otázkami. Pretože hoci potrebujem zaujímavý príbeh, musí byť aj realistický – čiže treba sa držať zlatej strednej cesty.“
Mali odborníci aj výhrady? „Napríklad prvotina Potkan sa začína tým, že detektív sa vracia z Kanady na Slovensko. Chcel som, aby bol akýmsi vyrušujúcim elementom v zabehnutom kolektíve. Lenže dočkal som sa ohlasu, že takto polícia nefunguje a nikdy by sa to nestalo. Človek, ktorý desať rokov pracoval pre kanadskú políciu, by vraj nemohol len tak nastúpiť na Slovensku v polícii. Ale vyšetrovateľ mi poradil, ako by to šlo vyriešiť – pomocou stáže. Policajt musí mať skončenú školu na Slovensku.“
Takže Frankie dostáva ohlasy na svoje knihy aj od policajtov? „Hneď v začiatku sa mi ozvali dvaja vyšetrovatelia, čomu som sa potešil, a okamžite navrhli: poďme sa baviť o tom, čo treba dotiahnuť. Myslím, že policajti sú veľmi zameraní na fakty a presné postupy, vehementne si trvajú na svojom. Na kriminálky sa pozerajú veľmi kritickým okom.“
Je Kozmonovou výhodou či nevýhodou, že namiesto policajnej školy má vyštudovanú marketingovú komunikáciu? „To by som nehodnotil, v prvom rade som autor, ktorý si vyberá určité témy a snaží sa ich spracovať čo najlepšie. Aj Dominika Dána spočiatku kritizovali, všetko má svoje za a proti. Nevidím to ako hendikep, ale ani ako výhodu.“ Musím sa opýtať, či je Kozmon s Dominikom Dánom dnes už rovnocenný kolega. „To nie,“ zasmeje sa pobavene mladý Kozmon. „To by som si nedovolil povedať. Oceňujem jeho konzistentnosť pri písaní postáv.“
Rozmarné múzy nechodia vždy
Pri autoroch detektívok nás vždy zaujíma, či čítajú aj iné krimi. „Áno, ale nie ako inšpiráciu, tú hľadám úplne inde. Veľa čítať je však dôležité, rozvíja to fantáziu. Mám vzťah ku knihám odmalička, som doslova knihomoľ. Mám čerstvo prečítaného Anjela v podsvetí od Červenáka, často čítam tri, štyri knihy naraz. Mám rád fantasy, napríklad od autora Zlatého kompasu Philipa Pullmana čítam Knihu Prachu: Tajné spoločenstvo. Čítal som aj Posledného pustovníka, tento skutočný príbeh amerického pustovníka Christophera Knighta, čo prežil v lese osamote 27 rokov, s krimi vôbec nesúvisí.“
Pamätám si, ako mi pred štyrmi rokmi hovoril, že spisovateľom chcel byť od deviatich rokov. Teraz, keď už vie, aké to je, neľutuje? „Ľudia si myslia, že je super mať vydané knihy. Ale tvorivý proces je celkom náročný, často frustrujúci, múza nepríde vždy, človek sedí neraz nad prázdnym papierom, dotlačí sa k napísaniu dvoch strán a potom to hodí do koša… Ale nič neľutujem. Myslím, že keď raz pocítite potrebu dať niečo na papier, tá túžba už nikdy neodíde. Písanie je mojou súčasťou.“
Vzápätí prizná, že si skúšal stanoviť plán písať aspoň hodinu denne, no ukázalo sa, že to nie je jeho cesta. „Píšem vtedy, keď sa dá a keď mi to ide. Prvý moje diela číta môj najlepší kamarát Peťo, ktorý je ešte väčší čitateľ a kritik ako ja, a keď niečo nie je podľa jeho predstáv, naozaj ma zotrie,“ prezradí.
Píše sa mu každá nová kniha ľahšie či ťažšie ako predošlá? Vraj ako kedy. „Niekedy mám celý príbeh vymyslený, ale je ťažké dať ho na papier. Možno naozaj existuje tá mytologická múza, ktorá občas chodí a občas nie. Moje nápady väčšinou prichádzajú minútu pred zaspaním, ľahnem si, prikryjem sa a zrazu vyskočím z postele, aby som si zapísal nápad. Tesne pred spaním. Je to útržok, ktorý treba zachytiť, lebo ráno bude dávno zabudnutý. Väčšinou však stojí za to.“ Je písanie teda zábava? „Skôr nevyhnutnosť, potreba,“ odpovedá lakonicky.
Ako dlho sa rodia jeho knihy? „Čistý čas písania sú dva až tri mesiace, ale nevenujem sa len tomu, chodím aj do práce do agentúry pod ministerstvom hospodárstva. Iba písaním by som sa ešte neuživil, ale nepíšem kvôli peniazom.“ Frankie Kozmon ako správny plánovač už má vymyslené aj detektívne pokračovanie Červa. Popritom však premýšľa, že by zabŕdol aj do psychologického trileru, námety vraj vidí aj mimo žánru krimi.
Na záver sa pýtam, či ľudia majú počas pandémie viac či menej času na čítanie. „Na jar sme sa báli, keď sa zatvárali kníhkupectvá, ale preorientovali sme sa na on-line nákupy a doručovanie kníh kuriérmi. Na knižky si teraz ľudia čas našli.“
Takže koniec koncov by to pre spisovateľa ako Kozmon ani nemuselo byť zlé – ľudia aspoň budú mať čas na knižky. „Nechcem sa na to takto pozerať, lockdown určite nie je dobrá vec. Ale všetko zlé je aj na niečo dobré,“ lúči sa s úsmevom.
