Hlasujte v čitateľskej ankete Kniha roka 2020
Zároveň máte šancu vyhrať aj zaujímavé knižné ceny:
- 1× knihy na celý rok (24 kníh rôzneho žánru)
- 3× knižný balíček s ponožkami s logom Pravda.
Niekoľkých z nich oslovila tohtoročná novinka Veroniky Šikulovej nazvaná Tremolo ostinato – redaktorka kultúry a magazínu Helena Dvořáková o jej autorke napísala, že píše prózu ako báseň.
Jej kolegyňa Zora Handzová, ktorá píše v prílohe Víkend do rubriky Kniha týždňa, má zasa pocit, že Šikulová píše o rodine tak, že vás naučí mať rád aj tú vlastnú. A o hudbe tak, že sa vám zapáči, aj keď jej nerozumiete. Pozýva vás do svojej záhrady, usadí vás k stolu, vezme na výlety po modranských chodníčkoch, aj na návštevu k dobrým priateľom. V kategórii prekladu hlasovala
Zora Handzová za vynikajúcu knižku poľského reportéra Mariusza Szczygieła s krátkym názvom Nie je. Ide o zbierku poviedok- reportáží na spoločnú tému o tom, čo v živote jej hrdinov chýba, teda nie je. Mariusz Szczygieł pracuje ako reportér, takže všetky jeho postavy sú skutočné a poctivo, občas aj roky, pátra po ľudských osudoch. Niektoré sú smiešne, iné tragické či absurdné, no vďaka autorovej empatii a telentu pôsobia, akoby ste ich stretli vy sami.
Katarína Sedláková v kategórii prekladu hlasovala za skvelý román Islanďana Jóna Kalmana Stefánssona nazvaný Príbeh o Áste. „Nielen preto, že meno Ásta znamená po vynechaní posledného písmena po islandsky láska. V románe sa prelína príbeh Ásty, ktorá je raz v Reykjavíku, inokedy vo Viedni alebo na farme v západných fjordoch, a množstva iných postáv z tohto fascinujúceho ostrova. Nadchol ma štýl autora a jeho nenápadné vsuvky, kde len tak medzi rečou niektorá postava spomenie, že v zahraničí je vždy pekné počasie, pretože Islanďania sa podujali, že k sebe vezmú chlad, vietor a víchrice, aby sa ľudia v zahraničí mali dobre. Alebo že dejiny Islandu sú v prvom aj poslednom rade opisom neustálej snahy zachrániť seno pred dažďom, včas ho usušiť a uložiť do senníka. Ako totiž hovorí Stefánsson: Spočítaj na jeseň steblá v senníku a zistíš, či tvoje deti prežijú zimu.“
Viacero redaktorov Pravdy sa zhodlo na tom, že pod najlepším prekladom tohto roka je podpísaná Elena Flašková. Redaktor Igor Daniš z rubriky Názory pripomína, že ide o prvý preklad Kunderového románu do slovenčiny, ak neberieme do úvahy zbierku poviedok Smiešne lásky spred päťdesiatich rokov. Kundera dlhodobo nepovoľoval preklady do slovenčiny, ani z francúzštiny, čím Slovensko posadil na výnimočné miesto vo svete. Sviatok bezvýznamnosti je reflexiou inej, novej epochy, ako sme boli u Kunderu zvyknutí. Zaujímavé je porovnanie českého a slovenského prekladu. Treba tiež doplniť, že je to jedno z mála diel kvalitnej zahraničnej literatúry preložených do slovenčiny.
Za Kunderu hlasovala aj Helena Dvořáková či Vladimír Jancura, ale tiež Tina Čorná, šéfredaktorka Knižnej revue. Ďalšia zhoda redaktorov nastala aj pri pôvodnom titule – tentoraz ide o verše debutantky Dominiky Moravčíkovej. Nadchli napríklad Jozefa Sedláka, ten ku svojej voľbe Moravčíkovej knihy Deti Hamelnu napísal: „Ponáhľame sa, nevedno kam. Ako Panna Orleánska sa zjavuje Dominika Moravčíková, mladá slovenská poetka, aby pripomenúc večný príbeh človeka primala súčasníka vnímať svet skrz to, čo po ňom zostáva. Každého raz čaká Moravčíkovej najmrazivejšia nočná hodina. Jej proroctvá a varovania sme už kdesi – zväčša v chvate – počuli, ale nevnímali sme ich. Tak si dve z nich pripomeňme: Prvé: Svätosť nikdy neleží v človeku, jedine v jeho práci. Druhé: Keď zmizne človek, zmizne ľudská krajina. Vďaka Dominika. Za rozpamätávanie a najmä spamätúvanie.“