Na úvod treba možno objasniť, čo sa považuje za fantasy a čím sa tento žáner odlišuje od science-fiction či klasickej rozprávky. S tou má spoločné to, že využíva nadprirodzené, rozprávkové či magické prvky. Motívy aj spôsob rozprávania fantasy často čerpá zo starých mýtov, povestí a eposov, ako je napríklad Homérova Ilias a Odysea, nemecká Pieseň o Nibelungoch či anglická legenda o kráľovi Artušovi. Fiktívny svet sa pritom mieša s realitou a ľudské postavy so škriatkami, s čarodejníkmi a ďalšími nadprirodzenými bytosťami.
Na rozdiel od sci-fi, teda vedecko-fantastického žánru, sa autori fantazijných diel, ktoré zasadzujú do vymyslenej doby, väčšinou zaobídu bez modernej techniky. Niekedy sa však žánre prelínajú a vznikajú formy, kde sa fantazijný príbeh spája so science-fiction. Dobrým príkladom je známa filmová sága Hviezdne vojny, ktorá síce ponúka vyspelé technológie v štýle sci-fi, no dej i postavy predstavujú typické fantasy – akúsi vesmírnu mytológiu s pestrými galaktickými bytosťami, bájnou „silou“, jej temnou stranou i rádom Jediov.
Krajina zázrakov
Za priekopníka fantazijného umenia sa občas označuje holandský maliar Hieronymus Bosch. Podľa Dian Hansonovej však neprávom, pretože všetky tie obludy a netvory, ktoré zobrazoval, boli len náboženskou alegóriou – pripomienkou, že je lepšie zvoliť si Boha, ako podľahnúť hriechu. Podobne by sa dali zhodnotiť i diela iných maliarov.
„Umenie fantasy mohlo existovať až po tom, čo sme sa zriekli viery v drakov, čarodejnice, gorgóny, gryfov a nymfy,“ vysvetlila podstatu editorka knihy. Podľa nej možno pôvod fantazijného žánru hľadať skôr v Anglicku v polovici 19. storočia.
V roku 1865 tam vyšla slávna detská kniha Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov doplnená zaujímavými ilustráciami. Okrem fantazijného obsahu tak čitateľom ponúkla aj vizuálny zážitok zo sveta plného hovoriacich zvierat a kvetov. V nasledujúcich rokoch sa potom objavilo viacero ďalších fantazijných diel ako Peter Pan či Gulliverove cesty. Hansonová však nezabúda ani na príbehy o Tarzanovi, ktoré začali vychádzať v roku 1912.
Úspech týchto kníh bol taký ohromný, že sa do čoraz obľúbenejšej fantasy zapájali aj niektorí seriózni spisovatelia, napríklad Američania Howard P. Lovecraft, Raymond Bradbury alebo Philip K. Dick.
Popularite žánru pomohol tiež americký časopis Weird Tales (Čudné príbehy), ktorý začal vychádzať v roku 1923 a prinášal diela z oblasti fantasy, sci-fi a hororu. Z tých čias pochádza napríklad známa postava Barbara Conana. Americký spisovateľ Robert E. Howard ju stvoril v roku 1932.
Pevné miesto v umení
Veľkým zlomom v tomto žánri boli diela britského autora Johna R. R. Tolkiena, ktorý začal písať dlhšie príbehy a romány.
V roku 1937 sa zrodil Hobit a o 17 rokov neskôr Pán prsteňov. Vďaka nim sa Tolkien dodnes považuje za otca modernej fantasy. V rokoch 1949 až 1954 vyšlo aj sedem fantazijných románov Kroniky Narnie od Clivea S. Lewisa, ktoré sa tiež stretli s veľkým úspechom. S rozmachom filmu a televízie si žáner fantasy postupne podmanil i divákov, ale prenikol aj do videohier, hudby či maľby. V umení tak získal nezastupiteľné miesto, dokonca sa začal rozdeľovať na rôzne podžánre. Možno je to dôkaz, že aj ľudia v modernej digitálnej dobe občas potrebujú popustiť uzdu fantázii a ponoriť sa do sveta elfov a čarodejníc…
