So spisovateľkou sme sa rozprávali nielen o tom, čo má spoločné s hlavnou hrdinkou Sašou. Tá je totiž v manželstve nešťastná a ocitne sa na onkológii. Autorka pritom tvrdí, že vždy čerpá zo života. Navyše príbeh situovala do horúcej súčasnosti, keď svet zachváti koronavírusová pandémia.
Prečo ja? je vaša desiata knižka. Už názov a rozprávanie v prvej osobe evokujú čosi osobné, na obálke sa píše, že základom sú opäť skutočné udalosti. Nebojíte sa, že si čitatelia rozprávačku stotožnia s vami?
Všetky moje knihy sú v prvej osobe, lebo keď píšem, som aj svojou hlavnou hrdinkou. Takže vôbec sa nebojím, možno je dobré, že to tak je. Navyše, veď je tam aj kopa pekných zápletiek. A navyše po druhé, stále je veľa ľudí, ktorí ma vôbec nepoznajú.
Nepýtajú sa vás teraz ľudia, ako ste sa dostali z rakoviny?
Určite im môže niečo podobné napadnúť, keďže zápas s chorobou opisujem detailne, lebo rozhoduje o ďalšom osude všetkých v príbehu. V rovine rodiny, manželstva, lásky, životnej filozofie… Ale moja nová kniha Prečo ja? a môj život v skutočnosti nemajú nič spoločné.
Prezradíte, komu sa príbeh vlastne stal? Alebo je to mozaika viacerých príbehov?
Presne tak, inšpirácia je v odžitých udalostiach, ale postavy, okolnosti, prostredie, dialógy, vzťahy a vlastne aj príbeh som vytvorila ja.
Foto: Archív Andrey Coddington
Sympatické je, že príbeh sa odohráva v horúcej súčasnosti a na reálnych miestach, začína sa krátko pred Silvestrom 2019 na bratislavskej Železnej studničke, pokračuje v Tatrách, hrdinka prežíva drámu práve počas začínajúcej pandémie covidu a liečbu začne týždeň predtým, ako koronavírus v marci paralyzoval aj Slovensko. Kedy ste knihu vlastne písali?
Veď my takto všetko prezradíme, to by som nerada. Nechajme niečo aj na čítanie. Začala som minulý rok na jeseň a pokračovala až do leta.
Od začiatku ste to zamýšľali takto alebo ste detaily zo súčasnosti – voľby, zmienky o politikoch ako Matovič či Truban, nosenie rúšok, letné zlepšenie situácie – doplnili do knihy neskôr?
Nemala som presnú osnovu, príbeh dotvorili aktuálne okolnosti. Mám veľmi rada, keď si čitateľ môže situáciu trebárs aplikovať na seba alebo predstaviť presne miesto či udalosť. Do toho sa zasmeje, že: „presne takto by som sa zachoval(a)“, a ja som spokojná.
Foto: Lýdia Jusková
Má to príbehu dodať väčšiu naliehavosť?
Takto som nad tým nerozmýšľala, ale nie som typ, ktorý by si vymýšľal. Čiže ak je skutočný príbeh, prečo by nemalo byť aj prostredie, čas, okolnosti, v ktorom sa odohráva? Prečo by som mala zatvárať oči nad tým, že byť gejom u nás je ako mať nejaký biľag, že tu riešime absurdné sprísnenie interrupcií alebo že naša vláda chaosí?
Rakovina je často námetom knižných či filmových príbehov, aj hlavná hrdinka v príbehu spomenie, že veľakrát videla film Na vine sú hviezdy. Každý autor chce tému podať inak. Čo bolo dôležité pre vás?
Aby kniha bola absolútne reálna a uveriteľná. Nikto v nej nie je len čiernobiely, má svoje chyby, dobré stránky a ľuďom sa dejú pekné i škaredé veci, niekedy i naraz.
Mala byť kniha povzbudením pre ženy, že aj rakovina môže byť začiatkom emancipácie, oslobodenia sa, niečoho pozitívneho, príležitosťou bilancovať svoj život a sústrediť sa na to podstatné?
Oh, nie! Často ale hovorím, aby sme neodkladali veci, sny, plány na zajtra. Nemárniť svoj čas neznamená, že nemôžem aj celú nedeľu preležať na gauči, ale že na konci dňa som so sebou spokojná, alebo aspoň čiastočne.
V knihe hrajú veľkú rolu aj ženské priateľstvá. Ako ste na tom s kamarátkami vy, čo si na priateľstve ceníte?
Úprimnosť a lojálnosť. Nemám rada pretvárku alebo vyťahovanie sa. Nie sme v súťaži, kto má lepšieho muža, krajšie vyupratovaný byt alebo upiekol niečo fantastické a bez koláča by uňho nebola nedeľa. Niekedy sa treba vedieť aj uvoľniť a nič neriešiť. Páčia sa mi ženy, aj v mojom okolí, ktoré sú húževnaté, krásne, pracovité, ambiciózne. Inšpirujem sa nimi.
Riešili ste niekedy so svojimi priateľkami podobné problémy ako v knihe, keď si manžel hlavnej hrdinky začal s jej kamarátkou a rozbil tak ich dlhoročné priateľstvo?
Samozrejme. Netvárme sa, že z nejakej strany sme v podobných situáciách neboli. Alebo: mne by sa toto nikdy nestalo či ja by som niečo také nikdy neurobila. Sme ľudia a city s nami mávajú. Raz u mňa doma pri stole sedela podvádzaná manželka a zároveň milenka ženatého muža. Našťastie nešlo o toho istého chlapa. Stretol sa zaujímavý názorový rozstrel, emócie lietali.
Zaujali ma nemilosrdné scény odohrávajúce sa v dedine, odkiaľ hrdinka pochádza. Opisujete veľmi presvedčivo starú dedinskú rašpľu, ktorá sa preháňa po dedine aj niekoľkokrát na svojom modernom elektrickom bicykli, Ondra, čo pitve čerstvo zarezanú sliepku a z pohľadu na jej odrezanú hlavu sa hrdinka povracia, aj susedu s hnilým manželom a úchylkou pre hromadenie bábik a starých kočiarov. Zažili ste takéto situácie na vlastnej koži?
Dedina je čarokrásna v tom, že všetko sa odohráva viac na očiach verejnosti, lebo jej chýba anonymita mesta. Stačí mi fragment zo situácie a potom si ju už doladím. Tu som použila vlastné, ale i spomienky mojich rodičov alebo kamarátov.
Je pre vás iné písať o meste a o dedine? Sama pochádzate z Radošiny, čerpali ste aj tam nejakú inšpiráciu?
Domov, k tatinovi, som sa uchýlila, keď začal platiť zákaz vychádzania na jar. Bolo už pekne, pracovali sme v záhrade, sadili, tak je asi prirodzené, že sa mi do deja toto prostredie viac zamiešalo.
Z Radošiny pochádza aj Stanislav Štepka, poznáte sa? Je vaším čitateľom? A vy chodíte do divadla na radošincov?
Poznáme sa, kto by v Radošine nepoznal Stana Štepku, nebol by s ním kamarát, rodina alebo aspoň nemal nejakú skúsenosť. Nuž, teraz do divadla, ako všetci, nechodím a neviem sa dočkať, kedy začnem.
Nie ste už viac mestský typ? Hoci v knihe hrdinka hovorí: Môžeš vziať dievča z dediny, ale dedinu z dievčaťa nikdy…
Som hybrid. Mám rada Bratislavu, som tu doma. Keď však príde na to, či som cépečkárka, teda cezpoľná, hovorím, že som aj túto kategóriu preniesla do inej dimenzie a som dokonca céočkárka – cez oceán, lebo som desať rokov žila v New Yorku. Celkovo nie som veľmi na nálepky a kategorizácie – ale keď ma potrebuje niekto mať zaradenú, o. k.
Čo hovoríte na obálku knihy – bielu so zlatým písmom? Môžete do návrhu hovoriť, ovplyvniť ho?
Zbožňujem ju. Návrh je dielom talentovanej Barbary Baloghovej, s ktorou som už spolupracovala na treťom vizuáli mojich kníh. Môžem jej povedať, čo chcem, aj úplný nezmysel, a ona z toho tým krásnym umeleckým zmýšľaním, čo v nej je, vytvorí takú bombu, že ja už poviem len: „Ďakujem, toto je láska.“
Je to vaša desiata kniha, znamená to pre autora niečo mimoriadne?
Áno – že čas letí ako blázon!
Stvárnili ste rôzne témy, máte pomerne široký záber – od autobiografickej prvotiny cez Židovku, Cudziu krv cez Divoké kone až po životopisné knihy o Bednárikovi či Dominike Cibulkovej. Máte ešte chuť písať o známych osobnostiach alebo uprednostňujete príbehy z vlastnej hlavy?
Aj, aj. Nemám potrebu sa nejako špecifikovať. Práve tá rôznorodosť ma baví. Aj keď nakoniec istým spôsobom špecializovaná som. Na skutočnosť – niekedy úplne priznanú, inokedy menej alebo celkom zakrytú.
Je téma, na akú by ste si netrúfli?
Nemyslím, keďže rozmýšľam len nad takými, čo sa mi páčia. Ale asi fantasy – tam som úplne mimo.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
A o čom sa vám píše, naopak, najlepšie?
Najlepšie sa mi píše, keď mi to ide. Odsýpajú mi odseky a tvorím pekné vety. Taký autor je celkom schizofrenik, cholerik: napíše, vygumuje, vynadá si, škrtá, číta, zas maže… Keď odovzdávam rukopis, mam pocit, že musí ísť už preč, lebo tá večná nespokojnosť a prepisovanie ma dorazia. Svoje knihy po vydaní nikdy nečítam… určite by som chcela meniť a meniť.
Písala sa vám táto aktuálna kniha Prečo ja? ľahko? Ako dlho vznikala?
Po ťažkom začiatku som sa celkom rozbehla. Skoro rok, samozrejme s prestávkami.
Takže na záver: Čím začnete ďalšiu dekádu, na čom práve pracujete?
To znie tak hrozivo – dekáda. Píšem román z obdobia druhej svetovej vojny a po nej. Chodím do archívov, rešeršujem, stretávam sa s hrdinkou knihy. Jej životný príbeh je fascinujúci, dúfam, že mu urobím zadosť.
Andrea Coddington
Narodila sa 20. júla 1975, pochádza z Radošiny. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka pracovala v STV a v rádiu Koliba, v januári 2002 odišla do USA ako zahranično-politická spravodajkyňa. Bola šéfredaktorkou slovenského denníka vychádzajúceho v Amerike.V New Yorku sa zamilovala, vydala a nakoniec aj ovdovela. V roku 2009 vydala svoju prvú knihu s autobiografickými prvkami Mal to byť pekný život. Nasledovali ďalšie knihy: Židovka, Cudzia Krv, Predohra, Milovanie, Jozef Bednárik, Divoké kone, Dedičný hriech, Tenis je môj život a najnovšie Prečo ja? Andrea Coddington má dcéru Saru a syna Marka, momentálne žije v Bratislave.
