Hlasujte v čitateľskej ankete Kniha roka 2020
Zároveň máte šancu vyhrať aj zaujímavé knižné ceny:
- 1× knihy na celý rok (24 kníh rôzneho žánru)
- 3× knižný balíček s ponožkami s logom Pravda.
Básnik a prekladateľ Juraj Kuniak z pôvodných titulov hlasoval za zbierku Deti Hamelnu od mladej poetky Dominiky Moravčíkovej, ktoré tento rok vyšli vo vydavateľstve Skalná ruža. O autorke píše:
„Úprimné oči a citlivé srdce sa v jej knihe dopĺňajú s nevídanou, až dravou mierou zaujatia za ľudské veci. Lyrický subjekt vystupuje v ženskom alebo mužskom rode, prípadne hľadí na svet očami iných bytostí. V básňach striedavo pulzuje prírodné a ľudské, živočíšne a premýšľavé. Pri čítaní sa nachádzame v Strečne alebo v Egypte, raz v dolnosaskom meste Hameln v roku 1284, druhý raz v dubajskom Katare v roku 2022. Za zapamätanie určite stoja verše: „na otázky démona / sú všetky odpovede nesprávne“. V sebaistom vstupe Dominiky Moravčíkovej do literatúry sme svedkami regenerácie tvorivých možností slovenskej poézie.“
Deti Hamelnu oslovili aj sinologičku a poetku Elenu Hidvéghyovú Yung. Moravčíkovej debutovú knihu poézie považuje za zrelú a suverénnu, nielen štylisticky: „Pre poéziu nezvyčajné (trojnásobne u mladých autorov) duchovné podložie, kde má svoje miesto aj historiografia, legendy cez kresťanstvo, mystiku až po skúsenosť s moslimskou kultúrou. Atmosféru básní tvorí pozoruhodná kombinácia tajomstva, gnómickosti, filozofickej hĺbavosti i vecnosti, zmysel pre realitu v jedinečnej kombinácii s inými svetmi.“
Do tretice za zbierku Deti Hamelnu hlasovala aj Mila Haugová, ktorá Moravčíkovú považuje za „mimoriadny zjavom v krajine literatúry. Básne zvláštnej krásy nie sú ľahko prístupné, hlavne časť Deti Hamelnu (v slovenskej poézii úplne nový prístup k spracovanie stredovekej legendy) ma nadchla ako čitateľku a tiež poetku.“
Haugovú zaujala tiež kniha esejí poetky Dany Podrackej, ktorá pod titulom Hlbiny slovenskej identity vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT:
„Je brilantným pojednaním o téme identity, ktorú spracovala v širokom kontexte rámca našich kultúrnych základov. Už samotné názvy kapitol, verím, vzbudia záujem náročných čitateľov: Zranenia identity, Mentálne obrazy, Archetypy prežitia, Kozmológia kraslice z Polichna, Evanjelium podľa Hviezdoslava, Virtuálne masky. Dana Podracká píše svoje eseje tak, že nás vedie svojimi myšlienkovými cestami k možnostiam duchovného spojenia a otvorenia. Transcendentné spojenie rozumu a srdca v presnom jazyku a v splynutí s tým, čo píše.“
Haugová a Hidvéghyová sa zhodli v kategórii preklad a obe hlasovali za knihu Môj boj, ktorú napísal Nór Karl Ove Knausgard a vydal ju Ikar. Hidvéghyová o nej napísala: „Skutočný pôžitok pre čitateľa unaveného z fabulácií, urputného navliekania skutočného autorovho života do mystifikácií a masiek. Kto má jedinečný, bohatý vnútorný život i pohľad na svet, nemusí sa báť „písať len o sebe“ – život vonkajší, akokoľvek banálny, popretkávaný strhujúcimi reflexiami o všetkom. Pre niekoho azda grafomanské, egomaniacke, pre iného rozhodne fascinujúce. Pre mňa najviac asi 6. diel, ale všetky sú super.“
Haugová v tejto knihe ocenila veľmi dobrý preklad Jozefa Zelizňáka: „Zvládol ten obrovský jazykový a príbehový materiál. Karl Ove Knausgaard napísal knihu, v ktorej je veta: "Človek sám sebe nevysvetľuje to, čo vie.“
Naopak, celkom inak hlasovala poetka a esejistka Dana Podracká. Z pôvodnej tvorby si vybrala novinku od Vandy Rozenbergovej nazvanú Spoločný nočný mier (vydal Slovart): „Kniha Spoločný nočný mier nemá silný príbeh, a predsa udivuje. Hlavným hrdinom je samo rozprávanie ako návratný motív rozprávania, nástroj, prostredníctvom ktorého sa hľadá to naj, čo sa dá v živote zažiť. Stredom nitiek rozprávania je krčma, komunitný svätostánok, kde sa fragmenty zlievajú do jedného mora. Symbolicky sa dá z neho napiť ako z pohára piva či hroznovky a ochutnať život ostatných, ako sa cez jablko ochutnáva strom.“
V prekladovej kategórii ju zajala kniha Anne Carsonovej Krása manžela v preklade Lucie Duero (vydalo Občianske združenie Vlna/drewo a srd): „Kanadská poetka, vyučujúca starogréčtinu, po prvý raz vyšla v slovenčine. Duch knihy je európsky. Oslovila ma ideou hľadania krásy. Za krásou manžela je akýsi pendant Dostojevského myšlienky Krása spasí svet. Carsonová považuje schopnosť úplne sa oddať kráse za jednu z podmienok slobody. Krása je pre ňu tajomstvom schopnosti milovať. Text je duchovnou poctou Keatsovi, ale aj gréckej, francúzskej, ruskej či japonskej literatúre. Keats ako duchovný Hermes sprevádza poetku od básne k básni, nasmerováva ju mottami ako ísť ďalej, vytvára lešenie, za ktorým dorastá úchvatná stavba premýšľania o partnerstve a manželstve. Dospieva k poznaniu, že existencia je závislá od krásy, od prvotnej čistoty, ktorú si musíme v sebe uchovať napriek nevere, klamstvu či bolesti.“
