Euridika „ze štandu“
Rámcovanie príbehu a postavy sú podľa Bajzu, no René je „mladík z urodzenej rodiny kdesi na Západe“, po lone Európy putuje v službách Dona Varleta, tajného komisára Európskej únie a sprievodcu mu robí záhadný domorodec Jano Van Stiphout. Reného síce naverboval Don Varlet, ktorý „pocítil k mladíkovi prekvapujúcu, takmer otcovskú náklonnosť“ (aby sme nezabudli na Bajzu), ale pravou príčinou bola slovenská brigádnička, tajomná, vábna a nespútaná Euridika, ozajstná nevesta hôľ. Don Varlet Reného poučil: „V krajine, ktorú navštíviš, je jednou z najproduktívnejších stratégia mŕtveho chrobáka: prikrčiť sa, prečkať, prežiť, pritiahnuť opasky, dočasne vycúvať z vlastných dejín.“
René sa s Van Stiphoutom stretne v Hainburgu a dozvie sa, že práve tam kulminovala nežná revolúcia pochodom tisícov Slovákov. „Vravím vám, to ani nebol pochod, ale čosi ako náboženská púť. Dôstojná rozlúčka s totalitou, dôverné zvítanie sa so slobodou.“ Realitu o trinásť rokov po revolúcii mu pripomenie driečna čašníčka, gastarbeiterka zo Slovenska. „Doma pracovala v exkluzívnom hoteli, ale v tejto kaviarničke zarobí trikrát toľko.“
Kritický pohľad Van Stiphouta na Slovákov Reného prekvapí, až zapochybuje, či je Slovák. Van Stiphout sa mu prizná: „Nuž hej: som Slovák ako repa. Domorodec. Ale na tej slovenskosti si až tak nezakladám. Je to len jedna z mojich siedmich identít.“ Je totiž aj Lipták, Bratislavčan, Stredoeurópan, Európan i pozemšťan. Asi tak si predstavuje uvedomelého Slováka. Autorova kombinácia trošky pátosu, drsnej reality a irónie sa prejaví, aj keď sa René prvý raz stretne s Euridikou na Slovensku. Zbadá jej fotku na bilborde. Keď sa opýta slečny, ktorá na ulici čaká na klientov, či ju nepozná, dostane odpoveď: „Euridiku… Kto by ju nepoznal? Tu se mnu stála, kým ju nevymákol ten fotograf… Odvézel ju, rovno ze štandu…"
Premiešaní ako čalamáda
Z Bratislavy vedie cesta dvoch pútnikov na Žitný ostrov. Je to územie, kde sa menili hranice, vymieňalo sa obyvateľstvo a jeho pohnuté dejiny stále prežívajú v hlavách ľudí, ktorí tam žijú dnes. „A tak tu žijeme na jednej kope, premiešaní ako čalamáda: asimilovaní Chorváti, Maďari a Maďari-Nemaďari, Slováci z Dolnej zeme i z Kysúc, reslováci a remaďari, niekoľko Cigánov i noví Slováci, prišelci, ktorí si tu postavili domy, ale pracujú v Bratislave.“ Je to reportáž a tak sa tam nájde miesto pre recept na dobré halászlé i na zamyslenie o slovensko-maďarských vzťahoch.
Podobne je to pri ceste po Novohrade. Stretnú tam slepého astronóma (kozmos v reportáži tohto autora nemohol chýbať), diskutujú s dezorientovaným inštruktorom navigácie, ale dozvedia sa aj niečo zo starších či najnovších dejín Fiľakova. Navštívia aj bývalý pioniersky tábor, ktorý jeho bývalý vedúci sprivatizoval za babku a bývalí pionieri, dnes podnikatelia, ho premenili na „Recreation center“ Neolit. René tam znovu stretne Euridiku, ktorá pracuje ako scout pre castingovú agentúru, ktorá v celom svete vyhľadáva dievčatá, aby z nich urobili modelky. Prizná, že všetky sa neuchytia ako modelky, ale všetky majú šancu, záleží od nich, ako sa uchytia. Niečo naznačí pohľadnica od jednej z nich. Boli na nej len tri slová Fucky job. Help!
Posledné „príhodi a skúsenosti“ zažijú naši cestovatelia na Divokom východe Slovenska. Od sympatického ukrajinského pašeráka sa dozvedia, že už aj Slováci spanšteli a vyvyšujú sa nad Ukrajincov. Asi sa im splnil skrytý sen, ktorý o nich prezradil Tomáš Janovic: aby aj oni mohli konečne niekoho trochu poutláčať. Hybridy sú vítané, lebo sú ekologické. Gindlov hybrid prispeje k osvieženiu nášho literárneho ovzdušia.