Foto: Adam Novák
V septembri tohto roku vyšiel v slovenskom preklade román Milana Kunderu Sviatok bezvýznamnosti, ktorý má zatiaľ veľmi dobré ohlasy. Čo si o ňom myslíte? V minulosti ste tvrdili, že diela, ktoré Kundera napísal v exile, sú oveľa slabšie ako tie, čo vytvoril doma.
Sviatok bezvýznamnosti už vyšiel aj v Čechách. Ja sa o tomto riedkom texte obšírnejšie rozpíšem v Kunderovom Francúzskom živote, druhej časti biografie, do ktorej zatiaľ iba zbieram materiály, ale túto novelu som, samozrejme, čítal. Podľa môjho názoru nepatrí na rovnakú poličku v knižnici ako Kunderove vrcholné diela.
Vaša kniha o tomto spisovateľovi vyvolala v českých médiách rozruch. Jedni ju chvália, iní nešetria kritikou. Vyčítajú vám najmä zaujatosť. Mali ste na Kunderov charakter už vopred svoj názor, alebo ste si ho vytvorili až pri písaní svojho diela?
Pôvodne som mal na Kunderu iný názor, ale iba hmlistý. Ten som si však opravil, keď som sa začal orientovať v jeho živote. Dva roky som len čítal, pátral po archívoch a hovoril s pamätníkmi. A pri tom som sa dozvedel o jeho chorobnej nerozhodnosti aj o kope manipulácií, ktorými posúval svoju literárnu kariéru. Kým som sa pustil do písania, mal som už jasnú predstavu, ako budem Kunderov život interpretovať.
Ale máte pravdu, niektoré články o mojej knihe pripomínali kádrové posudky a niektorí recenzenti mali o mojej údajnej zaujatosti jasno – bez toho, aby so mnou prehodili jediné slovo. S najkomickejšou reakciou na knihu prišiel jeden uznávaný spisovateľ, ktorý vyhlásil, že knihu ani neotvorí, tobôž aby si ju prečítal – zrejme preto, aby si svoje ilúzie nepošpinil realitou.
Kritici tvrdia, že ste pri Kunderovi neboli objektívny, lebo ako český emigrant, ktorý veľkú časť života strávil v Amerike, mu neviete odpustiť jeho komunistickú minulosť.
O tom, čo komunizmus znamenal a čo v Československu komunisti napáchali, azda nemusím hovoriť. Toľko hrachu sa mi na stenu hádzať nechce. A okrem toho sa v knihe dočítate, že pri Kunderovi nejde len o minulosť – on sa svojej komunistickej viery drží dodnes, aj keď, samozrejme, nie v tej virulentnej forme, ako za čias svojej stalinskej mladosti. Tých príkladov uvádzam v knihe niekoľko.
A či som objektívny? Objektívny je iba Boh, o ktorého existencii mám svoje pochybnosti. No ja hrám s otvorenými kartami. Životopis Kunderu som napísal v potlačenej „ja-forme“, aby bolo jasné, že ide o moju interpretáciu jeho biografie, ktorú však podopieram 1 800 poznámkami pod čiarou.
Foto: Argo
Jedným z tých, čo sa Kunderu zastali, bol aj český premiér Andrej Babiš. To vás asi pobavilo…
Celkom sa mi páčilo, ako dlho Andrej Babiš moju knihu zvieral na hrudi, keď ju komentoval vo svojej relácii Čau lidi. Kolegovia mi gratulovali k úžasnej reklame, ale na druhej strane musím konštatovať, že po Babišovom vystúpení úplne utíchol všetok rachot, ktorý dovtedy okolo toho životopisu dunel.
Ako spoluautora svojej autobiografie si vás vybral i slávny režisér Miloš Forman, napísali ste tiež román o bratoch Mašínovcoch či komiks o Emilovi Zátopkovi. Rád píšete životopisy? Čím vás ten žáner priťahuje?
Zaujímajú ma výnimočné príbehy a tie sa väčšinou dejú výnimočným osobnostiam. Rád si pri tom skúšam rôzne literárne žánre, od komiksu po divadelnú hru ako Tolstoj a peniaze, ktorú niekoľko rokov skvele hrali v bratislavskej Astorke. To bola tiež biografická sonda do života úžasného spisovateľa a komplikovaného človeka.
Je ešte nejaká osobnosť – či už vo svete alebo v Českej republike, ktorej život by ste chceli umelecky spracovať?
Pred pár dňami nám s výtvarníkom Jaromírom 99 vyšla nová komiksová kniha Čáslavská. Je to ďalší takmer neuveriteľný príbeh z československej histórie – vari nikde inde by sedemnásobnú olympijskú víťazku a hrdinku dvoch olympiád nenechali o pár rokov neskôr upratovať činžiaky, aby sa uživila… Věra Čáslavská bola nielen výnimočnou ženou a skutočnou hrdinkou, ale jej život mal aj pôdorys gréckej tragédie.
Ste úspešný spisovateľ a scenárista, písali ste po anglicky, teraz po česky. Ako si vyberáte námet? Máte nejaký recept na úspešnú knihu?
V živote som stretol jediného polyhistora, Dr. Žilinu, ktorý skutočne ovládal šestnásť jazykov, a ten vravel: „Vieš, on sa ti ten jazyk ponorí a musíš ho zase vyheverovať.“ To je presné a ja som momentálne vyheveroval češtinu. A námety si nevyberám, tie si vyberajú mňa. Niečo sa dozviem, o niečom sa dopočujem, a naraz cítim: toho sa musím literárne zmocniť.
Ako to potom robím? Keď píšem v prvej osobe, snažím sa písať čo najviac autenticky a dať do toho všetko, čo som o danej veci pochopil. Pre písanie v tretej osobe zase zbieram čo najviac materiálu a potom tú látku cedím cez seba, cez všetko, čo som sa zatiaľ o živote dozvedel. Iný nástroj nemám. A konečne – keby som mal recept na zaručený literárny úspech, tak to by sa moje potomstvo mohlo rovno presťahovať na Havaj a bývať tam priamo na pláži po niekoľko pokolení…
Na čom momentálne pracujete a čo plánujete?
Teraz si sadám k rukopisu, ktorý som po anglicky napísal ešte v Chicagu. Po rokoch na voľnej nohe mi tam raz došli peniaze, a keď som sa rozhliadal po nejakom zamestnaní, našiel som v novinách inzerát, že hľadajú ozbrojeného transportéra. Bol to úplne nezmyselný džob, dosť nebezpečný a za málo peňazí, ale ja som cítil, že tam bude o čom písať. A potom som tri roky v hrdzavých obrnených autách s pištoľou rozvážal po Chicagu peniaze a zbieral príbehy do tejto knihy.
Napríklad o tom, ako tam jedného parťáka, bosniaskeho moslima Senada Omaniča, na Vianoce postrelili pre 60-tisíc dolárov. Našťastie mal vyše dvoch metrov a černoch, ktorý si od neho peniaze ani nevypýtal a hneď ho strelil tridsaťosmičkou do hlavy, mal nízku postavu. Mieril preto dohora a guľka sa od Senadovej lícnej kosti namiesto do mozgu odrazila do ucha. Prežil a od firmy dostal maketu ich obrneného vozidla.
