Foto: Portugalský inštitút
Impérium sa rozpadá a státisíce ľudí sa dávajú do pohybu. Strastiplná cesta do novej vlasti čaká aj bystrého tínedžera. S mamou a so sestrou, bez otca, ktorého doma v Angole zatkli a nemajú o ňom žiadne správy, prichádzajú do neznámej krajiny, ktorá má byť odteraz ich domovom. Tínedžer rozpráva príbeh, v ktorom trefne glosuje život, aký zanechali v Angole, svoje vlastné sny a túžby aj prvé kroky na novej pôde – bežné ľudské nedostatky, ale aj chamtivosť, nepochopenie či závisť.
Zažíva to, čo každý tínedžer, prvé lásky, vzdor voči nespravodlivosti aj hlúposti, ibaže on si musí hľadať svoje miesto v živote „v turbulentných časoch“. A pomaly sa zmieruje s myšlienkou, že musí prevziať rolu hlavy rodiny, keďže o otcovi stále nie sú žiadne správy.
„Naši príbuzní z Portugalska nám písali samé klamstvá, ako je im za nami smutno, keby sme vás mohli objať, veľmi nám chýbate, ale teraz, keď nás môžu objímať, koľko chcú, je nám veľmi ľúto, čo sa vám stalo, huby plné rečí, kreténi, sme si istí, že všetko sa vyrieši, Boh je veľký, kreténi…“
Hlavný hrdina sa volá Rui, podľa autorkinho kamaráta z detstva, ktorému v občianskej vojne zavraždili bratov. Navyše v portugalčine slovo „rui“ nie je iba meno, ale aj rozkazovací spôsob od slovesa zrútiť sa, zložiť sa. A presne to zažívali státisíce utečencov, ktorí po rozpade koloniálneho impéria húfne utekali do Portugalska.
Korene si pamätajú zem, z ktorej boli vytrhnuté.
Nevracali sa naspäť do svojej vlasti, hoci hovorili rovnakou rečou, medzi nimi a „európskymi Portugalcami“ ležal neprekonateľný múr celkom inej životnej skúsenosti. Hoci ich volali „navrátilci“, nevracali sa domov. Ich domov bol v krajinách, ktoré narýchlo opustili, často iba s jedným kufrom ako Ruiova rodina. Za krátky čas prišli o všetko a so stratou domova strácajú aj ľudskú dôstojnosť. Tí, ktorých ubytujú v hoteli, sú na tom najhoršie, lebo nemajú kam ísť. „Boli tam navrátilci zo všetkých kútov impéria, impérium bolo tam, natlačené v miestnosti v hoteli, bolo unavené a potrebovalo jedlo a strechu nad hlavou, bolo porazené a ponížené, bolo to impérium, o akom nikto nechcel počuť,“ hovorí Rui. Nikto ich nevítal s nadšením, nech už sa v kolóniách správali a žili akokoľvek. Boli to len ďalšie hladné krky, ktoré im brali prácu. A Portugalskom práve zmietala revolúcia. Navrátilcov kedysi vyhnala z Portugalska bieda a tá si tam na nich aj počkala.
„Korene si pamätajú zem, z ktorej boli vytrhnuté,“ píše spisovateľka v románe. Som Portugalka, patrím sem väčšinu svojho života, ale mám v sebe korene, ktoré boli vytrhnuté zo svojej pôvodnej krajiny. Vďaka tomu som celistvá, hovorí Dulce Maria Cardoso. Jej literárne diela získali cenu Európskej únie, portugalského PEN klubu a román Návrat sa stal Knihou roka a získal Zvláštnu cenu kritiky.
