Kniha roka 2020: Zvíťazila Dominika Moravčíková. Poetka zo Strečna s vyostreným pohľadom na svet

, 05.12.2020 06:30
kniha roka 2020, 2
Knihy, ktoré zaujali v ankete Kniha roka 2020, vľavo dole Deti Hamelnu od Dominiky Moravčíkovej. Autor: ,

V kategórii pôvodnej tvorby zvíťazila tento rok zbierka básní Deti Hamelnu debutujúcej Dominiky Moravčíkovej (27). Svoj hlas jej dalo osem spomedzi 85 oslovených osobností.

Dominika, kde ste sa vzali? Už na prebale vášho debutu o vás píšu ako o obojživelnom talente – píšete básne i poviedky, ktoré nadchýnajú suverenitou i zvláštnou krásou. Zhodujú sa na tom kritici, spisovatelia aj naši kolegovia redaktori. Ste na úspech pripravená? Nebojíte sa ho aj trošku?

Úspech môže byť desivý, ak človek nemá vyvinuté mechanizmy, ako ho spracovať. Zvlášť v prípade, že s ním kontrastuje súčasne prebiehajúci stav životnej nepohody a trápenia, s čím mám tiež skúsenosť. Pocity slávnostného stavu po úspechu, napríklad v súťaži, sa rýchlo vytratia a je potrebné mať dostatok iných vecí v živote, ktoré neodumierajú a nevšednejú.

Ja som na svoju knihu čakala celkom dlho, mnohí moji rovesníci z literárnej komunity okolo projektu Medziriadky, ktorý sa venuje mladým autorom a autorkám, debutovali aj o niekoľko rokov skôr. Nakoniec sa ukázalo, že sa oplatilo počkať a nedebutovať s tvorbou, ktorá u mňa ešte pred pár rokmi nebola celkom ukotvená a sústredená. Teraz mám zase obavy, že úspech nastaví nejaké očakávania do budúcnosti, ktoré pre mňa nebude možné naplniť.

Poetka Dominika Moravčíková, víťazka ankety...
Poetka Dominika Moravčíková, víťazka ankety Kniha roka 2020 v kategórii pôvodná tvorba. Autor: Samuel Velebný

Ste zo Strečna, ktorému ste v zbierke tiež venovali báseň. Mali ste medzi blízkymi viac literárnych talentov, niekoho, kto vás viedol k písaniu? Alebo ste spisovateľský samorast?

Moja mamina vydala zbierku poviedok s názvom Čakanka, keď som bola ešte dieťa. Po vydaní zbierky písala ďalej, ale viac-menej presmerovala svoju tvorivú energiu hlavne do pedagogickej práce, spevu a organizovania kultúry u nás v regióne. Myslím si však, že ten rodičovský vzor bol pre mňa dôležitý.

Pamätám si dokonca, ako k nám domov chodieval na návštevu spisovateľ Ján Lenčo, ktorého zbierka sci-fi poviedok Socha z Venuše ma špeciálne nadchla. Neskôr ma mamina zoznámila s jedným kazateľom a intelektuálom z Texasu, ktorý sa načas aj s manželkou presťahoval do Strečna a stal sa naším susedom.

Bol pre mňa vzorom v tom, čomu sa venoval a čo okolo seba vytváral, raz dokonca nám deťom zo susedstva spravil interpretačný a prekladový workshop nad básňou Oheň a ľad od Roberta Frosta, v čase, keď bola moja angličtina ešte sotva použiteľná, ale on bol veľmi trpezlivý a fungovalo to. Také širšie literárne zázemie mi poskytol projekt Medziriadky s letným literárnym pobytom, na ktorý som šla prvý krát po maturitách na konzervatóriu. Zoznámila som sa na ňom so skvelými básnikmi, s Máriou Ferenčuhovou, Michalom Habajom či Katarínou Kucbelovou.

Fly Dubai

sú boje, ktoré nikdy nevyhrám –

nezáleží na peniazoch a na práci.

slobodný trh znamená bezhraničný preklad krajiny do ľudského stavu krásy – nové tvary ostrovov a jazier (srdiečka a palmičky) technologické inovácie

drinky z krvi vyhynutých bizónov

podávané desaťtisíc metrov nad morom.

profesor Ghani z Qatar University

ktorý pripravuje systém ochladzovania štadiónov

pre World Cup 2022

povedal, že pri nových vysokých teplotách

stačí ochladzovať len zem

vtáky môžu zhorieť.

Zdá sa, akoby vo vašich básňach každý našiel čosi iné, čo ho osloví. Teší vás, keď vo vašich veršoch nájdu čitatelia niečo, čo vám možno ani nenapadlo?

Áno, vážim si hlavne, že Eva Urbanová, ktorá moju zbierku recenzovala pre Knižnú revue, vytiahla zo zbierky dôležité tematické línie, i také, ktoré som ja sama úplne vedome nevnímala. A okrem toho veľmi presne pomenovala to, v čom sú tie texty súčasné.

Niekedy sa bojím, že moja tvorba môže byť nepríťažlivá tým svojím takpovediac absolútnym záberom na život a smrť, na telo a jeho zánik. Myslím si, že vyžadujem relatívne mnoho od média poézie, chcem od nej čosi morálne zásadné alebo prorocké. Vychádza to ale z dispozícií básnikov a poetiek, na ktorých som odchovaná, a ktorí sú podľa mňa niečoho takého schopní.

V našej ankete Kniha roka žnete samé chvály – napríklad básnik Juraj Kuniak spomína vaše úprimné oči a citlivé srdce, sebaistý vstup do literatúry, Mila Haugová vás považuje za mimoriadny zjav v krajine literatúry, Elena Hidvéghyová Yung považuje váš debut za zrelý a suverénny nielen štylisticky a pre Erika Jakuba Grocha patrí vaša knižka k najintenzívnejším zážitkom novomiléniovej tvorby. Čo na tieto hodnotenia hovoríte? Posunie básnika viac chvála alebo kritika?

Rada by som si myslela, že tieto hodnotenia zrkadlia sústredenie, ktoré som rukopisu knihy venovala, takže si vážim všetko, čo na mojej práci menovaní dokázali oceniť. Je možné, že aj výraznejším spôsobom kritické hodnotenia prídu, a myslím si, že viem, čo je na tej knihe možné kritizovať. Možno sa takých hodnotení i trochu obávam, mám tendenciu vnímať poéziu viac osobne, teda je pre mňa dôležité myslieť na to, že text existuje oddelene od osoby a jeho kritika nehodnotí mňa ako človeka.

Nahota pohorí

Divoká hora

položená bokom.

Keď ju zaplaví svetlo, horí nedočkavo,

ale do polnoci stihne ochladnúť na kosť

a tvrdá kosť hory leží v podzemí

kam sa neprehrabe žiaden z jašterov.

Rozprávky na dobrú noc o suchom podlaží hory

by si nikto nemal pamätať:

je dôležité v čase nepokoja

stratiť pamäť.

V zbierke máte široký záber tém a knihu delíte do piatich častí (Soviareň, Váha tvojho rómstva, Rozprávky, Deti Hamelnu, Čas Koptov). Očividne pre vás nie je problém preskočiť z horúcej súčasnosti (Fly Dubai, Stomatológia) do stredoveku (Deti Hamelnu, Strečno – Zlatné, r. 1380), píšete o živote moderného človeka, ale aj o prírode – básne Nahota pohorí, Zo života popínavých rastlín, Tajomstvo Pangey, Hydry… Prečo sa zbierka volá práve Deti Hamelnu? Čím vás táto legenda zaujala, čím je pre vás mimoriadna?

Začalo sa to tak, že som trávila večer na hoteli v okresnom meste, kde som sa ocitla kvôli výskumu s deťmi, a spomenula som si na legendu o potkaniarovi, ktorý s deťmi dokázal magicky pracovať, teda vylákal ich z mesta hrou na píšťalke a deti sa už nikdy nevrátili. Na základe tohto impulzu som začala rozkrývať rozličné výklady potkaniarskej legendy a po chvíli bolo jasné, že chcem na túto tému sformovať celý básnický cyklus.

Vo výklade legendy spočívajúcom v tom, že potkaniar bol takzvaný lokátor v čase stredovekej kolonizácie východnej Európy a odviedol mladších obyvateľov mesta na Moravu, som našla taký nosný námet, že sa stal hlavným textom mojej zbierky. V tom cykle je navyše obsiahnuté určité gesto toho, že je možné písať poéziu, ktorá sa nedotýka priamo mňa v zmysle tela, miesta a času. Chcela som priniesť niečo nečakané a málo viazané na moju skúsenosť, a otestovať, nakoľko môže takýto útvar pôsobiť osobne, teda nakoľko môžu moje fiktívne postavy v cykle písať vlastnú poéziu svojich životov.

Samozrejme, zapájanie cudzích básnických subjektov do poézie nie je niečo výnimočné v slovenskej literatúre, ale mojím cieľom bolo takýto typ písania využiť na väčšej ploche a trochu ho obnažiť ako buď nosný, alebo nie – naraziť prípadne na jeho hranice. Dôraz na príbeh je ešte zvýraznený tým, že verše sú v tomto cykle zoradené v riadkoch a oddelené dvojbodkami, ktoré predstavujú akýsi rytmický prvok a ornament.

Cyklus sa končí samostatnou dvojbodkou, ktorá je znakom písania samotného – písanie ako niečo, čo ostáva na stabilných povrchoch, v tomto prípade na papieri knihy, a čo pretrvá aj potom, keď prestaneme existovať a s nami zmiznú aj problémy, ktoré definovali naše existencie v spoločnosti formovanej pravidlami – napríklad etická otázka interrupcie, ktorá na stredovekej Morave znamenala zločin trestaný sťatím.

Dnes nám je už jedno, či bola v stredovekej osade Hamlíkov zlodejka Anna sťatá. V písme môže ostať uchované to nejasné, chaotické a zložené, čo vplýva na naše žitie v spoločnosti, čo by inak zaniklo spolu s našimi telami. Písanie je v tomto zmysle technológia sprítomnenia alebo zintenzívnenia problémov, ktoré nevieme alebo nechceme riešiť.

Deti Hamelnu (úryvok)

6:

kolonizácia

prechádzali sme cez miesta, ktoré boli mladé a nemali ešte vybrúsené hrany. prítomnosť sladkých vôd a dobrej pôdy sa dá vycítiť čuchom a plávajúcou krvou : údolia sa pred nami otvárajú jazykmi, ktoré ešte nikto nezapísal : žehnajú nám soľou a medom : niektorí nás preklínajú. nikde sa nezdržíme dlhšie ako na noc : aj tak sa necítime pozvaní.

psy štekajú na tých, ktorí nevedia, kde majú domov.

9:

iba tri deti ostali žiť v Hamelne.

prvé bolo nevidomé : druhé hluché : tretie nemohlo chodiť. tak to dáva zmysel : postihnutie sa stáva výhodou v prípade istých lákadiel.

nevidieť znamená nenasledovať :

nepočuť znamená neuveriť :

nechodiť znamená nepodľahnúť :

Ako ste komponovali zbierku – inštinktívne, alebo sú básne zoradené chronologicky, ako vznikali, chceli ste z nich vytvoriť nejaký ornament?

Pôvodne bol koncept trochu iný, ale môj editor Erik Jakub Groch mi ponúkol návrh preskupenia básní do týchto piatich cyklov. Cyklus Deti Hamelnu bol od začiatku napevno, ale ostatné básne boli v koncepcii, ktorú navrhol, zoradené a trochu inak a s väčšími rozstupmi. Tým preskupením dodal jednotlivým textom dostatok priestoru a vzdušnosť. Myslím, že to, ako mi pán Groch pomohol vyostriť môj zámer a dal mojim básňam lepší priestor, iba zrkadlí to, že je to vynikajúci básnik.

Kedy píšete a kde? Potrebujete k písaniu ticho či hudbu? Vraj študujete v Prahe postgraduálne muzikológiu. Čo pre vás hudba znamená?

Píšem kdekoľvek, len nikdy nie na telefóne, jedine na počítači alebo rukou. Takmer vždy počúvam hudbu, je to pre mňa dobrý spôsob izolovania sa od všetkého, čo ma materiálne aj mentálne obklopuje.

Študujem muzikológiu, lebo ma nadchla hudobná antropológia ako odbor, ktorý možno chápať ako súčasť širšieho poľa muzikológie. Našla som v nej niečo, čo mi nemôže dať nič iné, ani literárna tvorba, ani vzťahy s ľuďmi. A to napriek tomu, že sa vo svojej akademickej práci cítim stále celkom nedostatočne.

Vďaka svojmu štúdiu a mentoringu môjho školiteľa, etnomuzikológa a afrikanistu Víta Zdrálka, som získala určitým spôsobom vyostrený pohľad na svet a aj životnú náladu, ktorá mi pomohla napísať debutovú zbierku. Väčšinu textov z nej som napísala po začiatku postgraduálneho štúdia, a tie svojím spôsobom odrážajú napätie, ktoré vyplýva z terénneho výskumu, jeho nepredvídateľnosti a dilem, ktoré z neho vyvierajú.

Kde žijete – v Čechách či na Slovensku?

Keď som videla septembrové štatistiky šírenia pandémie v Česku, povedala som si, že ďalšiu karanténu v Prahe už nezvládnem a musím utiecť tam, kde mám zázemie. Momentálne som na Slovensku a s celou mojou akademickou komunitou ma spája on-line komunikácia. V niečom je však tento vzťah záhadne intenzívnejší, než bol ten pred koronakrízou. Asi je to tým, že mojim školiteľom sa podarilo vyvinúť model, ktorý funguje a udržiava pravidelnosť kontaktu. Na Slovensku sa cítim vždy najlepšie, mám tu rodinu a troch starých rodičov, ktorých ale teraz s výnimkou letného uvoľnenia nevídam.

Botanika

Pohyblivosť končatín je dôležitá vlastnosť

za ktorou si stojím – nevyšla som zo zeme

ale z iného tela s výbežkami

(od zeme vždy odlíšeného ale vždy k zemi pripevneného).

Preto nemôžem povedať, že mám vzťah ku korienkom,

podzemným bezstavovcom a blatu.

A keď spolu pozorujeme, pretriasame čiernu zem,

nie sme jej súčasťou.

Ty k svojim rastlinám pristupuješ starostlivo,

rigorózne, vedecky, tvoja veda je náhradou,

protézou skutočného spojenia, tak to dáva zmysel,

naše telá si nás nevybrali.

Ešte k debutu – mohli ste ovplyvniť obálku knižky? Kto vybral fotografiu Natálie Benčičovej a čo ste ňou chceli povedať?

Na obálke knihy som si pôvodne predstavovala hocičo, len nie nahú kožu ľudského chrbta a hlavy bez vlasov, ktorá je navyše pokrytá zeminou. Keď som uvidela tento návrh obálky – jeden z viacerých, bol pre mňa nečakane konkrétny a trochu šokujúci, ale zároveň ma čímsi priťahoval.

Následne som návrh obálky konzultovala s maminou, a tej sa veľmi páčil a povedala, že vystihuje viacero postáv v zbierke. Telo na obálke sa vymyká z priemeru, môže teda odkazovať k rozostreným hraniciam ľudského a normálneho v básni Strečno – Zlatné o vodníkovi, alebo aj k piesku, z ktorého vzíde pomsta za genocidálne násilie v Egypte, o čom pojednáva posledný cyklus zbierky Čas Koptov. Autorku fotografie som predtým nepoznala, až dodatočne som zistila, že ide o veľmi známu fotografku.

Kedy píšete básne a kedy poviedky? Podľa toho, na čo máte náladu?

Nálada na písanie básne musí byť vždy v niečom špeciálna, a písanie prózy zase musí byť možné skoro vždy, pretože vyžaduje viac času a prístup, ktorý je bližší určitému každodennému rozpoloženiu. Poézia sa dá tiež písať v rámci každodennosti, ale povedala by som, že iba poézia určitého typu.

Povedala by som teda, že písanie poézie musí byť v určitom zmysle skoro vždy autentické, musí byť za ním príval tvorivosti, ktorý spravidla vzíde z toho, že sa v mojom svete vyskytlo niečo, čo nie je možné opísať a zovšeobecniť žiadnym iným médiom.

A na záver: čo je pre vás osobne kniha roka? Koľko času máte na čítanie a čo čítate rada? Kde hľadáte stredoveké legendy, ktoré sú očividne námetom viacerých vašich básní?

Tento rok ma najviac obohatila kniha Zpátky na zem: Jak se vyznat v politice Nového klimatického režimu od Bruna Latoura, ktorá vyšla tento rok v českom preklade. V tomto období sa snažím čítať viac a lepšie, teda s väčším sústredením a aj viac vychádzať v ústrety textu, oceniť ho bez toho, aby ma musel chytiť na niečo, čo je práve mne blízke.

Čítam napríklad novú zbierku poviedok Richarda Pupalu, ktorý vie veľmi verne vystihnúť hlboké vrstvy rodinného spolunažívania, ktoré ma príjemne dráždia a znepokojujú. Spomeniem aj drsnú poéziu slamera, básnika a multižánrového živlu Tomáša Straku, ktorého debut vyšiel súčasne s mojím. Samozrejme bolo pre mňa sviatkom vydanie novej, „nutrične bohatej” básnickej zbierky Márie Ferenčuhovej Černozem. Vzhľadom na námety z európskej histórie a folklóru, ktoré obľubujem, ma láka román Tyll od Daniela Kehlmanna, ktorý vyšiel v slovenskom preklade tento rok. Na tento čitateľský zážitok sa veľmi teším a pôžitkársky ho odkladám na obdobie väčšieho pokoja.

Dominika Moravčíková (3. 4. 1992)

pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivú rezidenciu Kina Úsmev v Košiciach a tvorivú rezidenciu TROJICA AIR v Banskej Štiavnici a debutovala so zbierkou básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Momentálne pracuje na prozaickom debute.

Túto a aj mnoho ďalších kníh nájdete na www.martinus.sk

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#poézia #poetka #Kniha roka 2020 #Dominika Moravčíková #Deti Hamelnu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku