Foto: Slovart
Vo vydavateľstve Slovart práve vyšiel Denník Anny Frankovej, ale tentoraz ide o komiks. Annin osud živo prerozprával izraelský scenárista Ari Folman a nakreslil ho izraelský výtvarník David Polonský. Títo dvaja autori spolupracujú aj na animovaných filmoch (film Valčík s Bašírom mal nomináciu na Oscara).
Komiksové spracovanie v tomto prípade neznamená zjednodušenie, naopak Annine zápisky sú do iného žánru prenesené veľmi citlivo, epizódy získavajú väčší priestor, sústreďujú sa na drobnosti a ľahšie sa vnímajú. Zreteľnejšie sú súvislosti. Historické, aj medzi účinkujúcimi. Navyše, obrázky sú veľmi milé a vtipné. Zaujmú mladých aj starých a ešte viac priblížia absurdný pôvab tohto príbehu.
Z obálky knihy sa na nás pozerá samotná Anna ako hlavná postava komiksu. Jemne sa usmieva, oči má tmavé, múdre, je to osobnosť. Drží pero, ruky má položené na denníku, chráni ho, ako keby to bola živá bytosť. Však aj je. Svoj zošit nazvala priateľkou Kitty, lebo iné kamarátky v úkryte nemala a chcela sa s niekým rozprávať. Na stole je aj atrament a nožnice. Anna vystrihovala zaujímavosti z tlače, bola rodenou kronikárkou, všetko archivovala.
Cez komiksové obrázky čitateľ dôverne spozná celú rodinu Frankovcov, priateľov, ktorí s nimi žili v úkryte, prostredie bytu a aj atmosféru Amsterdamu v čase fašizmu. Frankovci žili v zadnom trakte domu, v ktorom sídlila otcova firma. Historické domy mali tajné priestory, v ktorých boli sklady, a tajnými vchodmi boli ukryté pred zlodejmi. Teraz tam bývali prenasledovaní Židia. Anna mala svoj kútik, na povalu chodila za kamarátom Petrom. V oknách sa ukazovať nemohli. Vchod do tejto časti domu bol zatarasený knižnicou a firma fungovala ďalej. Bolo to riskantné, strašné, dramatické. To všetko je v knihe doslova vykreslené.
Z angličtiny preložil komiks Otto Havrila a mal čo prekladať, lebo je aj dosť textu. Autor Ari Folman hovorí, že niektoré časti knihy zhutnili a niektoré celé nechali v písomnej podobe. Nechceli napríklad narúšať pasáže o láske, aby ich neznevážili. Inak je všetko v podobe jednoduchých obrázkov a textov. V čitateľovi vzniká pocit priamej účasti. Vety sú totiž hovorové, dianie veľmi ľudské. Anna napríklad miluje filmy a seba si predstavuje ako vtedy slávne herečky (Dietrichovú, Bergmanovú).
Sníva o krásnych šatách, o bielych krasokorčuliarskych topánkach, všetko je výrečne nakreslené. Rozmýšľa aj o ženách, ktoré musia na ulici predávať svoje telo, aby si zarobili. Láme si hlavu všeličím, ako každé dospievajúce dievča. Túži po nežnosti: „Tak si mi chýbala, Anička, hovorí jej Peter vo sne.“ Je to skrátka kniha o pôvabnom, hravom, inteligentnom živote, ktorý mal pokračovať. Vojna ho zničila, ale nie celkom: nová kniha o Anne rozbúcha srdce.
