Pamätáte si, kedy ste prvýkrát čítali Harryho Pottera? Nadchol vás hneď od začiatku alebo ste si k nemu hľadali cestu dlhšie? Čím vám bol Harry sympatický?
Keď vyšiel prvý diel ságy o Harrym Potterovi na Slovensku, už som bol prakticky dospelý, takže k celej sérii som sa dostal o niečo neskôr. Knihy som začal čítať až po zhliadnutí prvých troch filmov. Čarodejnícky svet mi však bol sympatický od začiatku – ruku na srdce, kto by nechcel chodiť do Rokfortu, hrávať metlobal alebo navštíviť Šikmú uličku? V prvom rade je to však pekný príbeh o odvahe a láske v rôznych podobách, ktorý spolu s týmito reáliami čarodejníckeho sveta roztáča kolieska predstavivosti a fantázie.
Označili by ste sa za knihomoľa? Aké knižky ste čítali v detstve?
Čítam rád, aj keď v poslednom čase menej, ako by som chcel. Sú dni, keď presedím veľa času za počítačom či tabletom a vtedy si už nechcem veľmi namáhať oči. Naopak, ak mám viac voľného času, dokážem si knihu viac užiť. Takmer vždy mám v taške so sebou niečo rozčítané. V mojom detstve nebol taký výber, ako vidíme v obchodoch teraz. Pamätám si Žabiatko, alebo Môj Macík a podobné klasické knihy, no keď po roku 1989 začali v novinových stánkoch pribúdať komiksy s Káčerom Donaldom, išiel som si oči vyočiť, všetko bolo zrazu pestrejšie. V detstve som veľmi nečítal, až neskôr v puberte, napríklad Tolkiena.
Foto: archív Adriána Macha
Vyberali ste si knihy podľa obrázkov? Aké obrázky sa vám páčili a aké vás, naopak, dokázali odradiť?
Som ten typ, čo vždy súdi knihu podľa obalu, ale to je skôr profesionálna deformácia. Už podvedome hodnotím výber písma, kompozíciu, farebnosť… Niekedy skutočne zamrzí, keď vidím slovenský preklad knihy, o ktorej viem, že v origináli mala veľmi peknú obálku, a slovenská verzia za ňou o dosť pokrivkáva. Musím však povedať, že aj tu je vidieť v poslednej dobe posun. Vydavateľské domy sa snažia držať krok so štandardmi vo svete, alebo rovno preberajú s titulmi aj pôvodné obálky.
Bola práca na špeciálnom boxe siedmich dielov Harryho Pottera pre vás splnený sen? Vraj už minulé Vianoce ste vedeli, že ste projekt dostali – brali ste to ako akýsi vianočný darček? Hneď ste vedeli, ako na to pôjdete?
Povedal by som, že to bol splnený sen, o ktorom sa mi ani nesnívalo. Keď mi písali z vydavateľstva, že pripravujú výročné vydanie Harryho Pottera a chceli by to skúsiť so mnou, v tej chvíli sa mi mihol pred očami celý život a v hlave sa roztočili všetky kolieska. Najskôr ma však museli odsúhlasiť Rowlingovej agenti, ktorým sme posielali portfólio s mojimi prácami. Čas medzi tým, ako ma oslovili a odsúhlasili, bol pre mňa naozaj náročný, bál som sa uveriť, že to budem robiť, aby som predišiel prípadnému sklamaniu. Na Vianoce som však už vedel, že ma odsúhlasili, moje práce sa im páčili a ja som mohol začať premýšľať nad celým konceptom.
Z Británie ste vraj dostali podmienku, že nič na obrázkoch sa nesmie podobať na veci z filmov. Potešilo vás to, alebo to bolo pre vás obmedzujúce?
Áno, kým som sa pustil do práce, dostal som niekoľko odporúčaní, čoho sa vyvarovať, napríklad nezobrazovať zvieratá v klietkach, jazva na Harryho tele aby bola vždy zreteľne viditeľná atď. Jednou z nich bolo aj to, že sa nič z toho nemôže podobať na filmové adaptácie, keďže na ne vlastní práva Warner Bross. Tiež si myslím, že tieto výročné vydania vznikajú vo svete najmä preto, aby priniesli nový vietor, iný pohľad, urobili čarodejnícky svet pestrejším a predovšetkým oslovili novú generáciu. Rozhodne to bola výzva, lebo väčšina ľudí má podobu Pottera zafixovaného práve z filmov či prvého vydania kníh. Filmy som videl niekoľkokrát, tiež mám naštudované sprievodné knihy ku filmom. Spočiatku bolo náročné sa od toho všetkého odpútať, no na druhej strane to bolo celkom oslobodzujúce a mohol som si všetko nakresliť podľa seba.
Ako ste prišli na ideu postaviť obrázky na hre svetla a farebných nálad?
Nápad s konceptom založeným na hre svetla som mal v hlave od prvej chvíle, veľa času zabralo vyberanie konkrétnych scén na obálky. Napríklad scénu s vŕbou a lietajúcim autom, alebo panorámu s vlakom na moste a hradom na horizonte som si predstavoval od začiatku. Rowlingová v knihách často opisuje zafarbenú oblohu, aby priblížila atmosféru a čaro okamihu, ale aj samotné prútiky pri čarovaní vydávajú svetelné efekty a blesky. Práve súmrak je časť dňa medzi časom, keď bdieme alebo spíme – teda snívame, čo sa k tomuto fantasy žánru mimoriadne hodí. Myslím, že sa to vo finále celkom podarilo a ilustrácie na obálkach žiaria ako okná do čarovného sveta.
A čo ostatné nápady – ako podoba Hagridovej chalupy so slamenou strechou, v ktorej sú schované vtáčie búdky alebo využitie motívov slovenských zámkov?
Pri Rokforte som sa inšpiroval niektorými vežičkami a lomením strechy Bojnického zámku. No podľa mňa to na prvý pohľad ani nie je vidno a nezdá sa mi to byť slovenský motív. Sám Pálffy sa pri rekonštrukcii inšpiroval talianskymi a francúzskymi hradmi a zámkami. Páčila sa mi však predstava, že sa niekto pri návšteve Bojníc zasní a na chvíľu si predstaví, že je v Rokforte. Písala mi jedna pani z Bojníc, že sa jej zdala táto moja verzia Rokfortu povedomá a radovala sa z toho. Dokonca Bojnický zámok na svojom instagrame zdieľal moju skicu Rokfortu, vraj je to pre nich veľká česť.
Foto: Adrián Macho
Na tejto potterovskej zákazke ste pracovali asi rok – nezmenil sa tým váš vzťah k Harrymu? Neochladol? Alebo sa skôr ešte upevnil?
Kým som na tom všetkom začal pracovať, uvedomoval som si, že to bude náročné a môže to zmeniť môj pohľad na celú potterovskú sériu. Snažil som sa tým nestresovať a prácu si užiť. Urobil som z toho skôr hru. S celým projektom mi pomáhala redaktorka Alena Hošková, s ktorou sme prechádzali všetky knihy a vymýšľali scény na obálky, aby boli nevšedné, pútavé a ako celok pôsobil box kompaktne.
Všetky skice a vizuály sa priebežne posielali na odsúhlasenie do Londýna a následne opätovne prekresľovali, alebo sa zapracovávali nové pripomienky. Chcelo to veľa, veľa trpezlivosti, no vo vydavateľstve ma na začiatku na toto upozorňovali. Počas roka som pracoval aj na iných projektoch, no prioritou bol vždy Harry. Keď prišiel prvý lockdown a celý svet sa zastavil, na chvíľu mi aj napadlo, že z toho nakoniec nič nebude, alebo sa celý projekt odloží. Našťastie to vyšlo. V lete, keď celé Slovensko chrúmalo horalky na Kráľovej holi a kade tade, ja som finišoval s poslednými ilustráciami, aby sa všetko stíhalo pripraviť a knihy mohli byť pred Vianocami na pultoch.
Vraj sa doma obklopujete všelijakými čarodejníckymi rekvizitami, pri posteli napríklad máte repliku metly Nimbus 2000 – pomáha to fantázii? Aj sa vám o čarodejníckom svete sníva?
Čo-to sa tento rok nazbieralo, ale nepovažujem sa za veľkého zberateľa. Počas práce na potterovskej sérii som spoznal viacero ľudí, ktorí sa venujú zbieraniu artefaktov okolo Harryho, alebo tvoria kontent pre Wizarding World, a to je iný level. Dokonca som zistil, že u nás na Slovensku žije chlapík, ktorý vyrába čarodejnícke prútiky, ktoré sú medzi fanúšikmi veľmi obľúbené. Sledoval som ho na instagrame už dlhšie, no len teraz na jeseň som si uvedomil, že má v profile okrem kanadskej aj slovenskú vlajku. Po dokončení všetkých ilustrácií som si navrhol vlastný čarodejnícky prútik a nechal si ho uňho vyrobiť, aby som mal nejakú vlastnú, osobnú a hmatateľnú pamiatku na toto všetko. Funguje.
Zdá sa, že vám sa čarovné veci dejú samy – vraj ste sa počas práce na potterovských obálkach presťahovali na vidiek a tam ste zistili, že v záhrade vám na strome pospáva desať rôznych sov. Naozaj ste pozbierali ich pierka a použili ich na kreslenie? Brali ste to ako znamenie z čarodejníckeho sveta? Máte ešte nejaký podobný zážitok?
Ako som už spomínal, snažil som sa veľmi nestresovať tým, že je to veľký projekt, a radšej to brať ako hru. Aj vďaka sovám v záhrade. Spresním, že som tam videl iba myšiarky ušaté a sovy obyčajné, no bolo ich vyše desať. Cez deň vyspávali na konároch kučeravej vŕby a po západe slnka začali ožívali a zoskupovali sa na terase. Na instagrame mám zavesených zopár videí.
Ráno, v deň, keď mal Harry narodeniny, vrazila jedna do tabule okna a chvíľu sedela dolu omráčená. Popravde, toto bolo už aj na mňa priveľa a napadlo mi, že asi už tiež potrebujem dovolenku. Neskôr som si uvedomil, že do okien vrážajú pomerne často. Raz som zabudol zatvoriť dvere do záhrady a jedna vletela rovno do domu. Pod stromami, kde vysedávali, som občas našiel pierka, ktorými som si zdobil perá na tuš. Nimi som si potom kreslil rôzne štúdie k projektu, ale skôr iba pre seba, keď sa mi nechcelo sedieť za tabletom a potreboval som na chvíľu odstup.
Už ste kdesi povedali, že práca na obálkach kníh o Harrym Potterovi bola drina, vyžadujúca trpezlivosť. Nie je to tak pri ilustrátorskej práci vždy? Dá sa to porovnať s prácou na vašej oceňovanej knižke o veľrybe Gerde?
Toto bolo niečo úplne iné. Najskôr všetky moje nápady odobrovalo vydavateľstvo, následne ešte raz schvaľovali Rowlingovej ľudia. Všetko som si musel dopredu premyslieť a predostrieť svoju predstavu. Aj napriek tomu, že sa mnoho vecí prekresľovalo, alebo kreslilo nanovo, vo finále sa obálky veľmi podobajú mojej pôvodnej predstave. Takmer všetky postavy som prerábal niekoľkokrát, najmä Harryho. Na každej obálke je znázornený s odstupom jedného roka, zároveň však musí byť v tvári zachytená emócia konkrétnej situácie. Snažil som sa všetky pripomienky nebrať ako kritiku, skôr ich pretaviť do lepšieho výsledku. Pri autorských projektoch je to oveľa jednoduchšie, tam som si sám sebe pánom a schvaľovací proces odpadá.
Ako ste sa vlastne dostali k ilustrovaniu knižiek pre deti? Pracovali ste aj ako reklamný grafik. Snívali ste o tom, alebo to bola náhoda?
Smeroval som k tomu prirodzene, publikoval som svoje kresby na sociálnych sieťach medzi priateľmi, veľmi krátko na to prišli prvé zákazky, dostal som príležitosť ilustrovať prvú knihu a tam sa to niekde začalo. V budúcom roku mám naplánované ďalšie knižné projekty, tak uvidíme, čo sa všetko podarí.
Máte deti, na ktorých účinky vašich knižných kresieb môžete testovať?
Nie. Nemusíte byť dieťa na to, aby sa vám páčili ilustrácie. Nie je čo testovať, buď vás to osloví, alebo nie. Bez ohľadu na vek.
Vraj vám píšu zberatelia knižiek o Harrym Potterovi z celého sveta. Ktoré bolo najvzdialenejšie miesto, odkiaľ sa ozvali?
Naozaj píšu z celého sveta, od Austrálie až po Čile a veľmi sa z toho teším. V komunite medzi tzv. potterheadmi je množstvo zberateľov svetových knižných vydaní a predbiehajú sa, kto má krajšie osobné venovanie od ilustrátora. Chcel som napríklad poslať jeden box youtuberovi z USA, ktorého sledujem, no predbehol ma a kúpil si odo mňa rovno 4 škatule. Tiež mi píše veľa ľudí z Česka, či vyjde táto edícia aj u nich, alebo rovno aj anglicky.
Zaujímavé je, že ste kreslenie ani maľbu nikdy neštudovali – zámerne?
Na základnej škole som nemal takéto ambície, hoci som bol vždy tvorivé dieťa. Vravievalo sa, že mám niečo ako talent. Kresleniu sa naplno venujem niekoľko posledných rokov. Povedal som si, že by bolo možno hlúpe, ak by som talentom len tak mrhal a nekreslil, aj keby to bolo len pre moje potešenie. Dnes sa môžete zdokonaľovať v odbore, ktorý vás zaujíma a navštevovať kurzy on-line, a to rovno od popredných módnych dizajnérov, fotografov a podobne. Práve počas pandémie sa to stáva bežnou praxou a na on-line vyučovanie prešlo zo dňa na deň celé školstvo. Nikto vám nebráni, ak si pôjdete do hudobnín kúpiť gitaru a nahráte doma album roka, alebo rovno svetový hit. No bez práce a sebazdokonaľovania to zo dňa na deň asi nepôjde. Popravde, nad týmito vecami ani veľmi nepremýšľam, snažím sa robiť to, čo ma baví, to je celé.
Vraj sa chcete venovať len veciam, ktoré vás bavia a ponechajú vám slobodu. Čomu všetkému sa teraz venujete?
Prirodzene sa všetci snažíme nekomplikovať si život, takže je pre mňa jednoduchšie vymyslieť si vlastný projekt, ako byť iba nástrojom na realizovanie cudzích nápadov. S priateľmi máme firmu, kde vyrábame rôzne textilné doplnky (nielen) pre deti. Navrhujem produkty ako vankúšiky, prikrývky, sedacie vaky a naše krajčírky ich zhmotňujú podľa mojej predstavy. Všetky sú ilustrované s rozpoznateľným rukopisom. V rámci spolupráce s domácimi značkami sa snažíme vždy oživiť náš sortiment o niečo nové a hravé, ako napríklad ponožky, puzzle, sedacie vaky a teraz najnovšie korkové koberce.
Adrián Macho
Foto: Adrián Macho
Narodil sa 27. júna 1982, z obce Smrdáky na Záhorí. Študoval umeleckú keramiku na strednej škole v Modre. Pracoval v rôznych reklamných agentúrach ako grafik, neskôr na voľnej nohe. Jeho talent sa najviac prejavil, keď začal ilustrovať knihy pre deti, napr. pre Mira Jaroša, alebo Zvieratká z abecedy od Ivony Ďuričovej. Jeho knižný debut Gerda – Príbeh veľryby dosiaľ vyšiel v 10 jazykoch, pripravujú sa ďalšie preklady. V týchto dňoch vychádza v Turecku a Nemecku. V roku 2019 získala v Prahe ocenenie Detská kniha roka, jej pokračovanie získalo tento rok 2. miesto. Macho aktuálne žije a tvorí v Šamoríne.
