Vie, ako nakŕmiť diktátora aj vycvičiť medvede

Pozná jedálny lístok Saddáma Husajna aj Fidela Castra, vie, ako vycvičiť medvede, aby tancovali a pozná vraha, ktorý chcel zabiť pápeža. Poľský spisovateľ a novinár Witold Szabłowski pre svoje knihy vyberá naozaj nezvyčajné témy. Najnovšie navštívil štyri kontinenty, aby vyspovedal kuchárov, ktorí varili pre najhorších tyranov našich čias. A vydal o tom knihu.

02.01.2021 09:42
debata (1)
Yong Moeun s domácim oltárom na pamiatku jej... Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Yong Moeun s domacim oltarom na pamiatku jej manzela. Vpravo jeho uniforma. Yong Moeun s domácim oltárom na pamiatku jej manžela. Vpravo jeho uniforma.

Na Slovensku práve vyšla vaša kniha Ako nakŕmiť diktátora, ktorú prezentujete ako tak trocha kuchársku knihu, ale píšete v nej o štyroch diktatúrach a ich vodcoch.

Sú to príbehy kuchárov, ktorí varili pre Saddáma Husajna v Iraku, Idiho Amina v Ugande, Envera Hodžu v Albánsku, Fidela Castra na Kube a Pol Pota v Kambodži. Zároveň však v hlbšej vrstve hovoria o tom, ako sa rodí diktatúra, ukazujú celý ten proces zvnútra.

Osobne ste sa stretli s kuchármi všetkých týchto vodcov, ako dlho trvalo napísať takú knihu a čo bolo na tom najťažšie?

Trvalo to štyri roky a najťažšie bolo nájsť tých kuchárov, pretože ostali nažive len preto, lebo sú opatrní. Vedia, že o niektorých veciach nemajú hovoriť, napríklad kuchár Saddáma Husajna mal priamo v pracovnej zmluve napísané, že ak niekomu niečo o svojej práci povie, okamžite, ešte v ten deň, ho obesia. Je ťažké presvedčiť takého človeka, aby mi povedal, čo je tajné a aby mi o tom povedal pravdu. Naše záujmy sa rozchádzali: oni chceli mlčať a ja som chcel, aby hovorili.

Abu Ali, kuchár Saddama Husajna v spoločnosti... Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Abu Ali kuchar Saddama Husajna v spolocnosti autora Abu Ali, kuchár Saddama Husajna v spoločnosti autora

Ale ako vidno, podarilo sa vám získať si ich dôveru a vyšla z toho zaujímavá kniha. Ste však reportér, pracujete s faktami a nespoliehate sa iba na rozhovory s kuchármi… Ako sa vám spája práca novinára a spisovateľa?

Hra s reportážou je ako chodenie po lane, keď balansujete medzi literatúrou na jednej strane a faktami na druhej a snažíte sa nájsť rovnováhu. Fakty sú pre mňa veľmi dôležité a všetky, ktoré sú v knihe, som si dopodrobna overil. Napríklad pri písaní o Idim Aminovi z Ugandy som sa dostal až k jeho deťom a pýtal som sa ich na konkrétne veci. Dopátral som sa k ľuďom, ktorí osobne poznali Pol Pota, aby som si u nich overil, čo hovorila jeho kuchárka. Ale ja ako autor rozhodujem, v akom poradí a akou formou sú tie fakty v knihe uvedené – to už je priestor pre literatúru a pre literárne majstrovstvo. Samozrejme, nemáte ako overiť výroky z osobných rozhovorov, ktoré odzneli medzi kuchárom a jeho šéfom medzi štyrmi očami.

Písali ste o diktátoroch, ktorí majú na svedomí ľudské životy a utrpenie miliónov ľudí, nemali ste problém hovoriť s tými, ktorí im slúžili, hoci len ako kuchári?

Nikdy som kuchárov a ich diktátorov nevnímal izolovane, pre kuchárov to boli ich zamestnávatelia, dávali im prácu a v ich očiach môže byť aj ten najhorší tyran dobrý človek. Bola to pre nich síce stresujúca práca, ale cítili sa takmer ako členovia rodiny svojho zamestnávateľa. Práve preto sú v knihe na vyváženie osobných spomienok kuchárov aj spomienky tých, ktorí mali do činenia s tým istým človekom ako diktátorom, psychopatom a krutovládcom.

Otonde Odera,  kuchár Idiho Amina.
Žena Otonde Oderu Elizabeth džíi v rukách...
+8Witold Szablowski s Yong Moeun.

Nebáli ste sa tam cestovať?

Bál som sa v Iraku, tam vládne totálny chaos. Hneď v prvú noc v hoteli ma o štvrtej ráno zobudila bomba, ktorá vybuchla asi pol kilometra odtiaľ. V Bagdade som bol mesiac a za ten čas tam vybuchli tri bomby, mohlo sa to stať kedykoľvek a kdekoľvek. Rýchlo som pozbieral materiál a snažil som sa odtiaľ čo najskôr odísť.

Dezert pripravený bývalým kuchárom Envera Hodžu. Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Dezert pripravený bývalým kuchárom Envera Hodžu.

Opisujete osudy kuchárov, ktorí varili pre diktátorov, niektorí sa k tejto práci dostali náhodou, a nie dobrovoľne, niektorí sa museli každý deň báť o svoj život, a niektorí by svoj život dobrovoľne svojmu vodcovi obetovali. Každý z nich je iný, majú podľa vás niečo spoločné?

Áno, všetci majú spoločnú črtu, akej hovoríme „najšikovnejší chalan v dedine“. Všetci pochádzajú z chudobných rodín a to, že to dotiahli tak vysoko, že varili pre prezidenta – nech to bol aj diktátor, je pre nich najvyšším profesionálnym stupňom, aký mohli dosiahnuť. Dokázali to vďaka svojmu talentu, šikovnosti a pracovitosti, aj schopnosti vynájsť sa v konkrétnych okolnostiach. Napríklad kuchár Idiho Amina sa narodil v chudobnej dedine v Afrike, prežil v rodine ako jediný z trinástich detí, býval v dome, ktorý nemá ani steny – kto by povedal, že mu raz budú stískať ruku prezidenti? Všetci boli veľmi šikovní a – prispôsobiví, životaschopní.

Pokrmy, ktoré pripravila Yong Moeun. Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Pokrmy ktore pripravila Yong Moeun Pokrmy, ktoré pripravila Yong Moeun.

Dá sa spoliehať na ich pamäť?

Kuchári majú pamäť veľmi dobrú. Keď má prezident hostí, ktorí k nemu chodievajú často, kuchár si musí pamätať, kto z nich má čo rád. Kuchár Idiho Amina musel nakŕmiť sto osôb, okrem rodiny prezidenta aj zamestnancov v paláci, a pritom nevedel čítať ani písať. Všetko si držal v hlave, koľko čoho treba kúpiť, aby uvaril obed pre sto ľudí. Keď som sa s ním stretol, mal už 80 rokov a pamätal si presne, ktoré z ôsmich detí Idiho Amina čo rado jedávalo. A keď sa jeden zo synov dozvedel, že som v kontakte s ich bývalým kuchárom, pýtal si cezo mňa jeho recepty…

Prekvapila ma Pol Potova kuchárka, ktorá si nevšimla smrť dvoch miliónov ľudí…

Pre kuchára je teda pamäť veľmi dôležitá, ale títo kuchári hádam na niečo predsa len zabúdali…

Áno, kuchárka Pol Pota počas vlády Červených Khmérov v Kambodži prišla o svoju dcérku. Mala päť rokov a zomrela od hladu, lebo do jej škôlky niekoľko dní nedoviezli jedlo. Ona vytesnila smrť svojej dcéry aj smrť dvoch miliónov ľudí, ktorí zomreli počas štyroch rokov, čo boli pri moci Červení Khméri. Bola nielen Pol Potovou kuchárkou, on bol pre túto ženu celoživotnou láskou, a on jej život doslova zlomil.

Yong Moeun,  kuchárka Pol Pota. Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Yong Moeun kucharka Pol Pota Yong Moeun, kuchárka Pol Pota.

Prekvapilo vás niečo pri cestách do krajín, kde pred pár rokmi vládli diktatúry?

Prekvapila ma práve Pol Potova kuchárka, ktorá si nevšimla smrť dvoch miliónov ľudí… Aj nacisti svoje činy nepopierali, len tvrdili, že vykonávali rozkazy. A tu niekto neguje genocídu takýchto obrovských rozmerov. V Kambodži za to nikto neniesol zodpovednosť. Súdruhovia Červení Khméri sa nikdy nedostali pred súd, nikto nad nimi nevyniesol žiadny rozsudok. A samotný Pol Pot zomrel v roku 1997 na chorobu, dvadsať rokov po tom, čo vyvraždil dva milióny ľudí. Ešte v 90. rokoch chodieval na dovolenky do Thajska, prechádzal sa po pláži s ochrankármi, aby sa mu nič nestalo.

Prečo je to tak?

Jednoducho sú genocídy, ktoré sú potrestané, a také, ktoré sú ďaleko. V Afganistane počas ruskej intervencie zomrelo viac ako 1,5 milióna civilistov. Kto si na to dnes spomenie? V Bangladéši zomrelo päť miliónov ľudí a nebolo to až tak dávno. Ázia je od ruky a nikto sa tam nedíva. Nebyť hollywoodskeho filmu Polia smrti, ľudia by nevedeli ani o zločinoch v Kambodži.

Iste ste sledovali vojnu o Náhorný Karabach, medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Konflikt trvá už stáročia a keď jedna krajina napadne inú, svetové spoločenstvo je ticho. Zapojilo sa aj Turecko. Tam ste študovali, akú úlohu hrá Turecko dnes?

Turecko sa snaží vzkriesiť Osmanskú ríšu, tak ako sa ako Putin v Rusku snaží vzkriesiť impérium. Turecko to robí cez náboženstvo, financuje veci spojené s islamom, ale predovšetkým ekonomicky podporuje svoje záujmy v regióne, na úrovni 21. storočia. Dnešné Turecko je v podstate tiež diktatúrou.

Vyštudovali ste žurnalistiku, ale aj politológiu, čo vás priviedlo k politickým témam?

O politiku som sa začal zaujímať preto, že som sa chcel stať veľvyslancom, aby som mal svoje auto so šoférom. Ale po dvoch rokoch štúdia som zistil, že to nie je pre mňa to pravé, že v politike je veľa špinavostí a radšej som začal písať knižky – reportáže. A tu sa mi zrazu veľmi hodilo, že som bol politologicky podkutý, pretože som chcel písať o spoločenských témach a základy z politológie mi poslúžili na rozkrývanie mechanizmov, ako spoločnosť funguje.

Píšete o diktatúrach, o tragických momentoch v ľudských dejinách, o ľudskej slobode a neslobode – vy sám ste však v Poľsku minulý režim veľmi nezažili, keď ste sa narodili v roku 1980. Nemôžete si pamätať komunizmus ani Solidaritu. Mali ste v rodine skúsenosť s politikou?

V Poľsku je také príslovie: pouč sa na vlastných chybách. A na to, aby sme sa museli učiť z vlastných chýb, musíme poznať históriu.

Komunizmus si nepamätám, to je pravda, ale veľmi dobre si pamätám obdobie zmien po ňom. Bol to čas, v ktorom akoby človeku vytrhli spod nôh koberec, robíte kotrmelce a netušíte, na ktorú stranu spadnete. Presne tak sa cítili aj moji rodičia a práve tie roky ma vyformovali. Mama bola riaditeľkou malej školy na dedine, do ktorej chodilo dvadsať detí – komunisti, nech už urobili čokoľvek zlé, považovali za svoju povinnosť, aby v každej malej dedine bola škola – a zrazu to prestalo byť dôležité. Pre kapitalizmus môže fungovať len to, čo sa materiálne oplatí. V novej dobe teda maminu školu zlikvidovali ja som ako dieťa zažil roky, keď bola moja mama bez práce a nešťastná, vystresovaná.

Erasmo Hernandez  kuchár Fidela Castra. Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Erasmo Hernandez kuchar Fidela Castra. Erasmo Hernandez kuchár Fidela Castra.

Témou vašich kníh sú udalosti nedávno minulé, ale dnes akoby zabudnuté, v najnovšej sú krajiny ako Kambodža, Kuba, Uganda či Albánsko, kam veľa ľudí na návštevu nechodí. Má význam písať o nich a práve teraz?

Tieto príbehy ukazujú, že ak sa v istom momente dostanú k moci nezodpovední ľudia, môže sa to skončiť tragicky. A časy sú dnes také, že nezodpovedných ľudí pri moci je, žiaľ, veľa, aj v mojej krajine. V Poľsku je také príslovie: pouč sa na vlastných chybách. A na to, aby sme sa museli učiť z vlastných chýb, musíme poznať históriu. Preto je táto kniha podľa mňa aktuálna.

K napísaniu knihy o kuchároch, ktorí varili pre diktátorov, vás vraj inšpiroval film slovenského režiséra Petre Kerekesa Ako sa varia dejiny. Stretli ste sa aj osobne?

Áno, dokonca teraz spolu pripravujeme film. Peter Kerekes sa mi pred časom ozval plný nadšenia, že by chcel nakrúcať podľa mojej predchádzajúcej knihy Tancujúce medvede. A ja mu na to hovorím: posledné tri roky môjho života vyzerajú tak, ako vyzerajú práve kvôli tebe, kvôli tebe som cestoval na tri ďalšie kontinenty, ty si mi dal tému a určil roky môjho života – je vtipné, že mi teraz voláš! Samozrejme, že sme sa dohodli a teraz si navzájom budeme určovať asi ďalšie dva roky života…

Tak mi zišlo na um, keď ste písali aj o Kube, či by ste sa nepozreli aj na základňu Guantánamo, ale tam vraj majú Mc Donald's… Čo teda plánujete najbližšie, máte už novú knihu rozrobenú?

Mám a bude znova o kuchároch, ale v Rusku. Sto rokov Ruska z pohľadu kuchárov, od Lenina cez Stalina až po Putina. Putinov dedko totiž varil pre Stalina, a to podľa mňa nie je žiadna náhoda. Dedo varí pre vládcu a jeho vnuk sa sám stáva vládcom. Ale budú tam aj kuchári kozmonautov, kuchári a kuchárky z Černobyľu, viacero príbehov.

Reštaurácia Mama Ines, ktorú si Erasmo otvoril... Foto: Witold Szabłowski
Witold Szabłowski Restauracia Mama Ines ktoru si Erasmo otvoril v Starom meste v Havane Reštaurácia Mama Ines, ktorú si Erasmo otvoril v Starom meste v Havane.

Vydali ste už päť kníh, máte pocit, že čím viac píšete, tým to ide ľahšie? A keď píšete o kuchároch, varíte lepšie?

Recepty, ktoré sú uvedené v knihe Ako nakŕmiť diktátora, sú skutočné, všetky som musel najprv vyskúšať a overiť si, či fungujú. Takže vo varení sa zlepšujem. A písaním sa cibrí štýl, aspoň dúfam, hoci ja som večne nespokojný, vždy sa mi zdá, že to mohlo byť lepšie.

Veď vaše knihy sa prekladajú aj do iných jazykov, do koľkých?

Do dvadsiatich.

Takže ich pozná veľa ľudí. Aké máte ohlasy?

Veľmi dobré ohlasy mám zo Slovenska aj z Ukrajiny, ale aj z Taiwanu, kde sa moja kniha Tancujúce medvede stala v školách povinnou literatúrou. To som ozaj nečakal.

Stalo sa vám niekedy, že ste rozrobenú knihu nechali tak?

Nie, na to som veľmi tvrdohlavý…

Ste na voľnej nohe, takže sa uživíte len písaním kníh? U nás takých autorov veľa nie je.

Ani u nás, lebo je to riziko. Niekoľko rokov na niečom pracujete a nemáte zaručený výsledok, ani že budete mať z čoho žiť. Živia ma moji čitatelia a ja som im za to vďačný. Kuchári v mojej knihe kŕmili svojich zamestnávateľov a ja kŕmim príbehmi svojich čitateľov. A dúfam, že im budú chutiť. Aby som zas mohol cestovať za ďalšími príbehmi.

Witold Szabłowski

Spisovateľ Witold Szabłowski. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Witold Szablowski Spisovateľ Witold Szabłowski.
Narodil sa v roku 1980 a patrí medzi predstaviteľov najmladšej generácie poľskej reportážnej školy, vydal päť reportážnych kníh. Debut Vrah z mesta marhúľ (2010) s podtitulom Reportáže o Turecku tvoria príbehy migrantov v nafukovacích člnoch, vraždy zo cti aj Mehmet Alih Agca, ktorý v roku 1981 spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II. Spolu s Izabelou Meyza napísal knižku Naša malá Poľská ľudová republika (2012) s podtitulom Pol roka v trojizbovom byte, s trvalou, fúzami a Fiatom 126 o nedávnych časoch socializmu. Obdobie od pádu komunizmu v strednej Európe mapuje v knihe Tancujúce medvede (2014) ako metaforu na históriu tancujúcich cirkusových medveďov. V knihe Spravodliví zradcovia. Susedia z Volyne (2016) sa vracia do boľavej histórie Volynskej oblasti na severozápade Ukrajiny, kde v roku 1943 začala Ukrajinská povstalecká armáda s vyvražďovaním Poliakov a Židov. Ľudia museli buď pri vraždení pomáhať, a časom zabíjali aj svoje poľské ženy a deti, alebo sa snažili pomáhať a riskovali vlastné životy. V poľskom denníku Gazeta Wyborcza ho nazvali „špecialistom na netypické témy“.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #knižné tipy