Baraky sú ako nemí svedkovia. O Múzeu holokaustu vyšiel sprievodca

O zostavenie a vydanie knihy sa postaral najmä Pavol Mešťan, niekdajší dlhoročný riaditeľ Múzea židovskej kultúry. Zároveň sa stal autorom myšlienky zriadiť v Seredi Múzeum holokaustu. Vizuálnu časť zariaďoval výtvarník Milan Veselý. Keď v roku 2015 zomrel, v prácach pokračovala jeho dcéra Nina Cohen Veselá.

Stratili najcennejšie

Židov, ktorí prešli táborom v Seredi, prežilo málo. Stratili pritom najcennejšie – rodinu. A z mnohých rodín neostalo nič, len spomienka v podobe fotografie, mena či príbehu, ktorý si pripomíname, a vo svojej podstate tak žijú ďalej, v kolektívnom vedomí nás všetkých. Smutné je, že ani po ukončení vojny nenašli pochopenie, skôr naopak. Preto je dôležité, že vznikol rozsiahly sprievodca, prezentujúci zbierkové predmety, tichých svedkov doby podávajúcich nehmotné svedectvo o silných ľudských osobnostiach ktoré trpeli, ale zároveň prejavili neuveriteľnú odvahu.

Zbierkové predmety, ich cesta medzi múzejné exponáty je hodná samotného spracovania. Či už išlo o predmety, ktoré múzeum vlastní, či získalo ako dar, vrátane symbolu deportácií v podobe železničného vagóna, ktorý je súčasťou výstavnej plochy v exteriéri. Mozaiku tragického príbehu, ktoré múzeum predstavuje, dopĺňajú nielen predmety, ale aj dobové dokumenty (archiválie). Konkrétne osobnosti, výpovede svedkov utrpenia, ktorých sa obmedzujúce opatrenia bezprostredne dotkli. Ako? To približuje knižný sprievodca po múzeu v Seredi, v podobe jednotného kompaktného celku, v pôvodných barakoch, ktoré stoja dodnes ako nemí svedkovia.

Rozsiahla a graficky kvalitná publikácia sústreďuje pozornosť na jednotlivé baraky, ktoré sú v súčasnosti výstavným a edukačným priestorom. Pomyselné dvere do expozícií ponúkajú čitateľovi pohľad na budovanie expozícií sprevádzaných dobovými fotografiami, vrátane rekonštrukcie už spomenutého železničného vagóna.

Päť barakov

Postupne knižné spracovanie zameriava pozornosť čitateľa na vnútorné expozície jednotlivých barakov. Prvý barak poskytuje všeobecné informácie, nielen o antisemitských náladách, propagande, ale aj o deportovaných. V tomto smere treba upozorniť na viaceré príbehy viacerých preživších, zvlášť na Editu Grosmanovú (zomrela v lete minulého roku vo veku 96 rokov). Druhý barak oboznamuje s pracovnými tábormi. Predstavuje množstvo malých stredísk a táborov pre Židov, ktoré boli na Slovensku zriadené, ale ich prítomnosť a fungovanie nie sú všeobecne známe.

Nie sú opomenuté ani informácie o táboroch vo Vyhniach a v Novákoch, ich pracovná náplň, vrátane legislatívneho rámca. Ako časť informačnej mozaiky. Tretí barak mapuje prechod od pracovného tábora ku koncentračnému, vrátane života v nich. Táborové dielne, od krajčírskej po betonársku, ubytovanie a ďalšie aspekty života v uzavretom priestore.

Štvrtý barak mapuje antisemitské nariadenia na Slovensku, deportácie, vrátane ukážok dobových archiválií (listov) žiadateľov o udelenie výnimky z deportácií. Aj príbeh neobyčajnej odvahy v podobe úteku Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, aby podali svedectvo o tom, čo hrôzostrašné sa v skutočnosti z bránami táborov deje. Už len pohľad na vyobrazené dobové predmety núti človeka k zamysleniu. Tento barak je zvlášť smutný sprievodca obdobím tzv. konečného riešenia židovskej otázky, čo viedlo k odsunu Židov zo slovenského územia so súhlasom najvyšších štátnych predstaviteľov a v drvivej väčšine prípadov k zavraždeniu väzňov v nacistických koncentračných táboroch. Na druhej strane sa návštevník dozvie o nezištnej pomoci tých, ktorí s nasadením vlastného života a života svojich rodín zachraňovali Židov. Sú to tí, čo získali od štátu Izrael ocenenie Spravodliví medzi národmi.

Piaty barak je viacúčelový. Slúži na dočasné výstavy a zároveň sa využíva ako výučbová miestnosť.

Publikácia je skvelou formou, ako spoznať príbehy ukryté za múrmi Múzea holokaustu v Seredi s veľkou výpovednou hodnotou. Múzea, od otvorenia ktorého uplynie tento mesiac päť rokov.