Foto: Artforum
Vôbec sa teda nečudujem, že Príbeh o Áste (v origináli Saga Ástu) v preklade Zuzany Stankovitsovej bol vlani najpredávanejšou knihou vydavateľstva Artforum, a tak sa práve v týchto dňoch robí jej dotlač.
Román čitateľa láka už svojou krásnou grafickou úpravou, pod ktorou je podpísaná Mária Rojko. Na temnej obálke je biela kresba srdca, ktoré pripomína drsnú severskú krajinu s fjordmi a ako láva sa z nej valí zlatý prúd…
Slovo pre lásku
A rovnako nezadržateľné ako láva je aj rozprávanie. Rozprávač akoby sa nevedel rozhodnúť, z ktorého konca začne Ástin príbeh.
Najprv čitateľovi predostrie, že všetko sa deje rýchlo, a tak je Ásta teraz už v pokročilom veku, no on bude rozprávať o jej mladosti. Pripraví nás, že rozprávanie sa občas bude vliecť tak pomaly, akoby čas už-už chcel úplne zastať.
Ako prvé porozpráva, ako Ásta prišla k svojmu menu a prečo ju rodičia nenazvali napríklad Sigrídur, María, Gunnthórunn, Audur, Svava, Jóhanna, Gudrún či Frída.
Rýchlo sa dozvieme, že ak si z mena Ásta odmyslíme posledné písmeno, ostane nám islandské slovo pre lásku. Ástiných rodičov k jej menu inšpiroval román Halldóra Laxnessa Slobodní ľudia…
Čítajúc Stefánssona nadobudneme dojem, že Islanďania sú veľmi sčítaní ľudia so zmyslom pre poéziu. Aj jednoduchý maliar má bohatú knižnicu.
Hneď prvá kapitola popisuje Ástino počatie, no už po pár stranách rozprávač preskočí tridsať rokov a Ástin otec so štetcom v ruke stráca rovnováhu na rebríku a dopadá na tvrdý chodník.
Pritom autor nás v celej knihe už v názvoch kapitol pripravuje na to, čo bude nasledovať. Tá prvá oznamuje:
„Začnime od začiatku: Nachádzame sa v západnej štvrti Reykjavíku začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia a ja sa chystám porozprávať, ako Ásta dostala svoje meno. V tom sa mi všetko vymkne spod kontroly.“
Vzduch, čo podopiera nebo
Autor však veľmi dobre vie, čo robí. Nech rozpráva z ktoréhokoľvek konca, či je v centre Ástin otec Sigvaldi, alebo Ásta o pár strán neskôr po mnohých rokoch píše list svojej láske z mladosti, alebo rozpráva o svojom neúspešnom pokuse o samovraždu počas jej divadelných štúdií vo Viedni, robí to pútavo.
Čitateľ sa od skáčuceho deja nedokáže odtrhnúť a postupne si skladá mozaiku, kto je kto a o čo v tomto zamotanom príbehu ide. Dozvieme sa, že Ásta má komplikovaný vzťah s matkou, štúdiá ju okrem Viedne zavedú dokonca aj do Prahy, no medzitým ju ako dievča za trest pošlú na Západné fjordy.
Sila Stefánssona tkvie nielen v rafinovanej stavbe románu, ale aj v jeho originálnych vetách. Západné fjordy podľa neho pripomínajú skôr hudobnú skladbu než krajinu, „a preto nemá zmysel pokúšať sa ich opísať slovami, ošúchanými a opotrebovanými po tisícročnom používaní“.
A potom predsa pokračuje, že si môže ušetriť námahu s opisom krajiny, „ktorá obklopovala Ástu a šedomodrý otlčený landrover, ktorý sa ťažkopádne vliekol jarným dňom, ako sa podaktoré fjordy otvárali voči hlbokému, ľadovému moru ako výkriky, niektoré ako hlboká nenávisť, iné ako pokojné povzdychy, i keď väčšina bola asi všetkým naraz“.
V knihe pribúda množstvo postáv, ich zaujímavé príbehy sú pretkávané nielen jednoduchými čiarami, ktorými grafička evokuje raz krajinu, raz srdce prekypujúce citmi, ale aj pasážami o minulosti aj súčasnosti Islandu.
Akoby mimochodom čítame o tom, že Islanďania k sebe zobrali všetky víchrice, aby zvyšok sveta mal pekné počasie. Inokedy sa ktorási postava roztrpčí nad tým, ako Islanďania zbytočne nadužívajú anglické výrazy.
Rozprávač ironicky spomenie, ako Islanďania pýtajú príplatky od turistov za to, že im servírujú ekologické vajíčka.
Veď už na obálke položil Stefánsson rečnícku otázku: Dá sa rozpovedať príbeh jedného človeka bez toho, aby sme sa čo i len dotkli života okolo neho, vzduchu, čo podopiera nebo – dá sa niečo také vôbec obhájiť?
