Nové slovo v čase slovenskej perestrojky

Prestavba je za humnami, ale všetci o nej iba kvákajú, poznamenal si Emil Polák do svojho súkromného denníka. Písal sa 25. október 1987. Polák bol šéfredaktorom Nového slova, vtedy týždenníka ÚV KSS (dnes je editorom portálu Slovo). Na sklonku uplynulého roka vydal tieto denníkové záznamy knižne pod príznačným názvom Ako sme (ne)robili perestrojku.

26.01.2021 15:00
debata
Emil Polák: Ako sme (ne)robili perestrojku Foto: CCW, 2020
kniha Emil Polák: Ako sme (ne)robili perestrojku

Sám autor v úvode knihy skromne podotýka, že jeho denník z rokov 1987 – 1989 nie je dokumentom doby, že môže byť nanajvýš jej ilustráciou, subjektívnym odrazom vtedajšieho života a prostredia, v ktorom sa pohyboval. Ide však o dôležité svedectvo i zaujímavé čítanie, lebo vieme, čo to boli za roky a akému historickému zlomu predchádzali. Okrem pohľadu do redakčnej "kuchyne“ jedného z najkritickejších slovenských týždenníkov tých čias nám Polákove zápisky umožňujú nazrieť za kulisy vtedajšej politickej scény. Keďže vydavateľom časopisu bolo ústredie KSS, šéfredaktor mal prístup do politických kuloárov v Bratislave i v Prahe.

Okrem pohľadu do redakčnej "kuchyne“ jedného z najkritickejších slovenských týždenníkov tých čias nám Polákove zápisky umožňujú nazrieť za kulisy vtedajšej politickej scény.

Do Nového slova a jeho prílohy Nedeľa (dlho suplovala nejestvujúci kultúrny týždenník na Slovensku) prispievali aj vedci, umelci a vôbec intelektuáli, ktorí mali bližšie k disentu než k vládnucej strane. Autor knihy popretkával svoje denníkové záznamy výberovou bibliografiou článkov, uverejnených za tri spomínané roky. Medzi autormi nájdeme ľudí, ktorí sa neskôr stali aktérmi nežnej revolúcie a dnes sú známi ako (stredo)pravicoví alebo liberálni politici.

Kniha odhaľuje metódy a mechanizmy skrytej cenzúry, ktorú uskutočňoval politický vydavateľ vo vzťahu k "svojim“ médiám. Možnosti sebaobrany redakcie boli nepatrné a najmä šéfredaktor sa často pohyboval po veľmi tenkom ľade. Každú chvíľu mohol byť odvolaný, a to aj za články, ktoré sa z dnešného pohľadu zdajú byť úplne "nevinné“. Ako bol napríklad príspevok redaktorky O. Gáfrikovej z októbra 1988, spochybňujúci myšlienku urobiť z Grasalkovičovho paláca v Bratislave (dnešný Prezidentský palác) Ústredný dom učiteľov. "Ráno mi zavolal rozzúrený Ševc (vedúci oddelenia školstva a vedy ÚV KSS, Biľakov zať), ako sme si dovolili uverejniť článok urážajúci učiteľov“.

Obhájiť na tú dobu kritické príspevky sa vedeniu Nového slova darilo aj vďaka proreformným komunistom v redakčnej rade a v aparáte strany (V. Plevza, P. Weiss, V. Trvala, J. Tomek a i.). Prevahu však mali tí, ktorým Gorbačovova politika perestrojky/pres­tavby od začiatku ležala v žalúdku a predovšetkým ideologický tajomník Ľ. Pezlár. "Čo budeme robiť pod vládou tohto Ľudovíta, ktorý si myslí, že strana to je on?“ povzdychol si šéfredaktor 24. januára 1988.

Autentických výpovedí o tom, čo sa dialo vnútri bývalej štátostrany na prahu prevratných zmien, je dokonca po troch desaťročiach málo.

Mimoriadne zaujímavé sú záznamy z konca novembra 1989, keď KSČ prestala byť vládnucou stranou. Z denníka: "Keď nechcelo prestavbu vedenie strany, vnútilo ju strane všeľudové hnutie“. Autor popisuje kuriózne situácie, napr. vznik pobočky VPN vo Vydavateľstve Pravda (čiže v straníckom zariadení KSS) alebo chaotickú činnosť Akčného výboru KSS (nahradil ústredný výbor). Polák bol krátko jeho tlačovým tajomníkom.

Autentických výpovedí o tom, čo sa dialo vnútri bývalej štátostrany na prahu prevratných zmien, je dokonca po troch desaťročiach málo, priam ako šafranu. Kniha preto môže zaujať aj historikov a tých bádateľov, ktorí sa venujú skúmaniu spomínaného obdobia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #knižné tipy