V pondelok večer prišla smutná správa, vo veku nedožitých 82 rokov skonal významný slovenský a európsky arabista a prekladateľ Ján Pauliny.
Práve vďaka nemu sa Slovensko zaradilo medzi zopár krajín ako Rusko, Nemecko, Taliansko či Spojené kráľovstvo, ktoré majú kompletný preklad Tisíc a jednej noci.
Aj profesor Pauliny na preklade príbehov krásnej Šahrazád – meno krásnej rozprávačky totiž použil v arabsko-perzskom tvare, nie v europeizovanej podobe Šeherezáda – pracoval s prestávkami celé štvrťstoročie.
Šahrazád očarila aj Marquéza
Za umelecký preklad týchto slávnych orientálnych príbehov získal Pauliny v roku 2003 Cenu Jána Hollého a v roku 2010 Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky v oblastiach profesionálneho umenia. Práve v roku 2010 začal vo vydavateľstve Ikar vychádzať jeho kompletný preklad Tisíc a jednej noci v nádhernom vydaní viazaný v plátne a so zlatou oriezkou. Robila som vtedy s profesorom Paulinym veľký rozhovor práve o tomto jeho životnom diele. Bol nesmierne pútavým rozprávačom, prezradil mi vtedy, že tvar Šeherezáda pochádza pravdepodobne z angličtiny alebo nemčiny. Staroperzsky sa meno písalo Čihrazád a sú aj všelijaké iné verzie, no on sa priklonil k tvaru Šahrazád, ktorý je v arabskom texte.
Apropo, hoci dnes sa Tisíc a jedna noc označuje za základné literárne dielo arabského sveta, za čias Paulinyho štúdií na Karlovej univerzite to povinná literatúra rozhodne nebola. „Nemohla byť, lebo v jej texte bolo veľa chybných jazykových konštrukcií a vulgarizmov. Zo starej gardy profesorov ju nik nebral vážne. Čítali sme beduínsku poéziu, ukážky z vyššej literatúry a iné nudné skvosty. Ale predsa tu bola jedna výnimka: Profesor Felix Tauer. Začal s prekladom niekedy okolo roku 1920 a v roku 1953 vyšiel posledný, ôsmy zväzok jeho prekladu. O svojej robote hovoril málo. Raz len tak v reči poznamenal: ‚Čtu to už třicetpět let, no až teď se mi to začína číst dobře.‘ Toto priznanie nás ohromilo. Boli sme mladí, netrpezliví, každý z nás už vedel nejaký jazyk. Aspoň sme si to mysleli. Úskalia arabčiny sme však ešte nepoznali.“
Aj samého Paulinyho zaujímalo, či sa Tisíc a jedna noc vôbec dá preložiť: „Mnohí si totiž mysleli, že je to kniha pre deti. Ale literárnych prekladov je na svete len pár – majú ich Rusi, Nemci, Taliani, Česi. Môj český profesor Tauer prekladal Tisíc a jednu noc tiež, ale tak doslovne, až text nadobúdal iný význam ako originál. Vyšlo z toho čosi čudné. Angličan Burton to preložil čiastočne plagiátorsky, podľa jedného starého prekladu. Ale ľudí to zaujalo, aj keď to bola ťažká viktoriánska angličtina, dostal za to aj šľachtický titul a niektorým sa páči, dokonca aj španielskemu spisovateľovi Borghesovi. Aj Marquézovi sa páčil, vďaka tomu začal písať magickým realizmom. Tisíc a jedna noc ovplyvnila mnohých spisovateľov, od Edgara Allana Poea až po súčasných – Marquéza…“
Arabi ju prevzali od Indov
Sám Pauliny začal prekladať Tisíc a jednu noc po štyridsiatke. Povedal mi vtedy: „Prvý záznam mám z 30. 6. 1980. Zošity som si čísloval a písal som si presne, od koľkej do koľkej som pracoval. Dielo má 4 000 strán arabského textu, okolo 3 500 strán má slovenský preklad. Denne som pracoval 6–7 hodín. Kým som nepoužíval počítač, mal som zošity, kde som na pravú stranu písal preklad a na ľavú si robil poznámky z reálií – keď som niektorým slovíčkam nerozumel a konzultoval ich s inými prekladateľmi alebo pracoval so slovníkmi. A niektoré veci som aj prerábal. V prvom diele som veľa rozprávok prerobil aj päť či šesť ráz, kým som bol spokojný.“
Pauliny opravoval štylistiku, aby vystihol, na čo rozprávač kladie dôraz. "Mohol som to prekladať pod vplyvom Dobšinského, pretože na Slovensku stredovekú literatúru nemáme. Máme buď umelú literatúru, aj tej málo, lebo sa písalo skôr po česky, alebo Dobšinského, to je však dedinský štýl rozprávania.
Tisíc a jedna noc je však výtvorom mestských rozprávačov, hoci anonymných, ale profesionálov. V prvom diele sú napríklad rozprávania na vyššej literárnej úrovni, vidno na nich, že sú viackrát vylepšované či aj zhoršované. Zachovalo sa viac verzií, ja som pracoval podľa kalkatskej. Je vydanie egyptské, európske, ktoré sa od seba odlišujú. Badať tam zásahy prepisovačov, podklad bol rukopisný a verzie sa dosť odlišujú." Podľa Paulinyho Tisíc a jednu noc možno študovať aj sto rokov, je to obrovský korpus.
„Vznikla z mnohých zdrojov, niektoré rozprávania sú čisto egyptské, niektoré sú bagdadské. Staré indické a perzské rozprávania sú prepracované v islamskom duchu, tam sa ťažko zisťuje, či je to vôbec perzské, alebo indické. Odborníci sa o to večne škriepia. S určitosťou vieme povedať, že základné rámcové rozprávanie je indické. Techniku do seba vnorených, navzájom zapadajúcich príbehov totiž vymysleli Indovia. Pritom niektoré rozprávania sú aj trikrát rámcované, takže čitateľ stráca prehľad, čo je hlavný rámec. Arabi takéto rozprávanie prevzali v 8. storočí od Indov a osvojili si ho. Podobne ako mezopotámske národy, Sýrčania, Židia, ktorí do tejto knihy tiež prispeli. Niektoré rozprávky napríklad vznikli v Káhire, ale situované sú do Bagdadu, lebo Bagdad v 13. a 14. storočí považovali za rozprávkové mesto. Bola to akási ríša snov. Takže kalif sa v knihe prechádza síce po Bagdade, ale v skutočnosti chodil po káhirských uliciach. Nie všade sú detaily dôsledné a vidno, že text bol pozmenený.“ Prekladateľ potom musel hľadať zmeny.
Bude aj reedícia?
Popri práci na preklade Tisíc a jednej noci profesor Pauliny písal aj štúdie o literatúre, prekladal knihy, cestoval. Začiatkom 90. rokov malo vydavateľstvo Tatran problémy a on prišiel o vydavateľa. "Musel som čakať a opakovať si známe orientálne príslovie: As-sabr tajjib! – Trpezlivosť je dobrá! Nestrácal som nádej… Arabi vravia: In šá'a l-láh, ak dá Boh, (všetko bude)!“
A to sa aj stalo. Profesorovi Paulinymu sa v roku 2008 ozvala Gabriela Belopotocká z vydavateľstva Ikar. Tá na to dnes spomína: „Keď som mu povedala, že rozmýšľam o vydaní Tisíc a jednej noci, neveril vlastným ušiam. Pán Pauliny bol ponukou nadšený, už si myslel, že jeho preklad neuzrie svetlo sveta. Veľmi ochotne a rád spolupracoval, bol to nesmierne láskavý, múdry a precízny človek. Dohodli sme sa, že vydáme sedem zväzkov originálneho vydania a necháme ho ilustrovať výberu najlepších slovenských grafikov. Prvý diel ilustroval Karol Ondreička, druhý diel Róbert Brun, tretí Peter Pollág, štvrtý Dušan Kállay, piaty Dávid Ursiny, šiesty Peter Uchnár a siedmy Jana Kiselová-Siteková. Pán Pauliny prišiel s nápadom, že by ešte doprekladal niektoré chýbajúce rozprávky, ktoré síce neboli v pôvodnej edícii, no úzko s ňou súvisia, a urobili by sme ešte aj ôsmy diel, ktorý skompletizuje celú Tisíc a jednu noc.“
Vydaním kompletného prekladu Tisíc a jednej noci teda profesorovi Paulinymu splnili sen. Kniha sa síce vydáva často, no väčšinou v úspornej podobe. „My sme s pánom Paulinym vymysleli, že knihy budeme viazať do plátna – to sme dali utkať v Nemecku, každý diel mal inú farbu plátna. Plátno sa podlepovalo, robila sa puncovaná zlatá razba v Kníhviazačstve Meyer v Esslingene a finalizovalo sa to v Banskej Bystrici. Na tú dobu bola celá výbava knižky absolútne jedinečná, mali sme v plastovom puzdre zabalený individuálne každý jeden kus. Výsledok bol nádherný. Zo všetkých dielov sa dokopy predalo 56 092 výtlačkov,“ hovorí členka predstavenstva Ikaru Gabriela Belopotocká.
Sama všetky diely považuje za rovnocenné: „Neviem zvoliť najobľúbenejší. Jedničku som celú prečítala, ostatné prelistovala. Ale poznám pár ľudí, ktorí sa k príbehom pravidelne vracajú. A to má Tisíc a jedna noc 3 608 strán. Teraz ste ma inšpirovali, mohli by sme urobiť reedíciu Tisíc a jednej noci.“ Dnes už totiž ťažko kúpiť kompletné vydanie, možno niekde v antikvariáte.
Náš rozhovor v roku 2010 profesor Pauliny ukončil zmienkou o tom, že pracuje na preklade koránu. Belopotocká k tomu hovorí: "Škoda, že sa tento projekt nepodarilo uskutočniť. Veľmi som korán chcela vydať, ale keď sme si kedysi robili malý prieskum, obchodníci boli proti vydaniu. Dnes by to bolo zaujímavé, ale to sme nedokončili.
