Poviedka 2020: bez rúšok, no riadne nahlas

Literárna súťaž Poviedka, ktorú vyhlasuje vydavateľ Koloman Kertész Bagala, otvára dvere novým autorom už 24 rokov. Tí najúspešnejší uvidia svoje dielo vytlačené, dokonca už aj nahraté ako audiopoviedku. K čitateľom sa tak na stôl dostane vždy čerstvá úroda mladej slovenskej prózy.

„Poviedka 2020 zažila vo svojom 24. ročníku doteraz nevídanú udalosť, nástup pandémie,“ pripomína v predhovore Mária Modrowich, predsedníčka poroty. Pri čítaní príspevkov uvažovala, akým spôsobom súťaž ovplyvnil COVID-19. „Počet príspevkov bol v podstate identický s predchádzajúcim rokom. Epidémia však bola v textoch prítomná tematicky a – podružne? – s ňou aj motív domáceho násilia. Mentálne skraty prameniace z rôznorodej, ale intenzívnej frustrácie sa dokonca objavujú v troch textoch, ktoré sa dostali do zborníka,“ dodáva.

Ľudí, ktorí dokázali písať aj v sťažených podmienkach, obdivuje. „Veď ako písať, keď človek nevie, či bude mať zajtra na zaplatenie odvodov? Ako písať, keď výlet do obchodu po toaletný papier je jedinou intímnou chvíľou zo dňa, keď je autor sám so svojimi myšlienkami?“ Napriek všetkému Poviedka pandémiu prežila a v marci bude vyhlásený už jej 25. ročník. Čo teda priniesol ten ostatný?

Tímea Krekovič Beck je autorka slnečného juhu, rodáčka z Komárna. Vstúpime s ňou do leta a rovnako slnečného detstva, medzi chatrče, na zablatený dvor plný rómskych detí, kučeravých aj všivavých hláv a prvých detských lások. Dve letá s Ištim.

Prekladateľa Matúša Benkoviča už ocenili za jeho básne, tu si však preráža cestu poviedkovou Vrbinou. Zvyčajne sa pohybuje po „petržalskej pustatine“ na ceste medzi rodinou a robotou, ale tentoraz vyrazí na návštevu na Liptov, kde podáva „zodpovedný, disciplinovaný a húževnatý výkon“ s krovinorezom či motorovou pílou. A, samozrejme, pri výchove dieťaťa.

Šimon Drgoňa oznamuje, že je späť, späť z Prahy, v poviedke je na návšteve u rodičov aj späť v čistom živote a napokon aj späť pri písaní. Obľubuje dlhšie názvy, takže jeho poviedka sa volá Mohol by som byť taký ako vy.

Peter Hoferica smeruje z Martina na rodinnú návštevu na východ Slovenska, aby podal výpoveď O nich. „O ženách v tejto rodine, ktoré sa nejakým spôsobom dokážu spojiť s mužovým telom, s jeho hlavou, na príkaz pohnúť jeho rukou, odvolať myšlienku alebo zahmliť neželanú spomienku.“ Karlos Kolbas predstavuje Gazdu, ktorý chce po rokoch frustrácie vyžmýkať život ako citrón a vziať si, čo mu patrí. Jeho poviedky sa vo finále súťaže ocitli už trikrát.

Daša Krištofovičová je scénografka a tak šikovne posúva po javisku postavy aj témy, celé panoptikum, aby z náznakov nakoniec ich príbehy pospájala na jednej scéne, v divadle. Jej poviedka je dramatická, lietajú v nej facky, päsťačky, nezrelí mladíci, čo sa podobajú ako vajce vajcu, otcovia, čo ušli, aj záletní chlípnici. Jednoducho: Veľká kniha debilov. A. P. Zacharová ukazuje, že stále sú na svete miesta, ktoré nás ovanú vôňou detstva, ktorej neodolá ani bezcitný „agent s teplou vodou“. Občas sa totiž ocitneme kdesi, kde chceme byť dobrí, čistí a robiť správne veci.

V poviedke Štefana Zieglera je hlavným hrdinom Mucha, ktorého práve prepustili z práce. Má zlú, veľmi zlú náladu a v hlave mu beží poviedka, ktorú píše. Bude to tragédia, poriadna tragédia, uvažuje, ako sa tak blíži domov k Muchovej.

Svetlana Žuchová v poviedke Dni matiek otvára nielen medzigeneračný vzťah, " tu nejde o hádky pri nedeľnom obede, štipľavé poznámky, ktoré zabolia, ale dá sa cez ne preniesť. Tu sa bavíme o policajnom vysťahovaní, o požiari, o svojprávnosti". A o tom, že keď sa raz karta obráti, znova sme na to sami.

Do súťaže Poviedka 2020 sa zapojilo 302 autorov, anonymne, a porota z nich vybrala deväť ocenených. Spoznať ich môžete knižne alebo ako audiopoviedky, ich autorov predstavil Literárny klub v sérii besied na sociálnej sieti. V „pandemickej“ Poviedke rúška nenájdete, no autori sa hlásia o slovo riadne nahlas. A ich náhľad na svet môže byť poriadnou dávkou vnútornej dezinfekcie.