Foto: Spolok slovenských spisovateľov
Kto rád číta Helenkine články na stránkach kultúry či Magazínu, ten sa tu dozvie viac zo zákulisia – napríklad ako chce Helenka prekvapiť nezvyčajnou otázkou francúzskeho dizajnéra Ora Ita (ukáže sa, že obaja sú ctitelia "betonára“ Le Corbusiera), alebo ako dostala od manžela knihu Pepan Jehně, ktorú napísala jej česká menovkyňa. Manžel jej tam vtipne napísal venovanie, akože od tej druhej Dvořákovej, hoci tá sa narodila ešte v 19. storočí.
Maznanie s prešpuráčtinou
Kniha je plná láskavého humoru a optimizmu. Keď Helenka píše o tom, ako volá mužovi mobilom, napíše "pohladím prstom jeho meno a vzápätí sa netrpezlive ozve: Čo nedvíhaš? Kde si?“ Aj upratovanie nevidí ako otravnú činnosť, ale "Robím to veľmi rada. Je v mojej veci vyligotať svet“. Práve rozdielne videnie Helenky a jej muža je v knihe zábavné. Helenka píše o ich cezpoľnom manželstve, o tom, ako cez týždeň upratuje chalupu on a "považuje za drzé, že to korigujem. Darmo mu vysvetľujem, že inak upratujú muži a inak ženy“.
Pozorný čitateľ si všimne, že Helenka má rada Doktora Živaga, Poeovho Havrana či spisovateľa Juliana Barnesa. Veci často berie ako živé, biely káblik do diktafónu sa jej zdá nežný a keď píše, ako jej zomrel obľúbený kocúrik Kredenc a ide jej puknúť srdce od smútku, zhodou okolností pukne a s rachotom sa roztriešti aj jej sklenená literárna Cena Bibliotéky.
Keď popisuje výlet do talianskeho mesta Aquileia, aj protivnú čašníčku vidí ako "bledú Oféliu“: "Ešte dnes sa asi utopí v jazere s leknami a jej krásna tvár bude z hladiny kontrovať mesiacu na oblohe“. No nikdy sa nevysmieva: "Čo sa jej asi stalo? Je taká smutná, tichá“.
V knižke sa prepletajú domáce i pracovné príhody okorenené prešpuráckymi slovíčkami, pre ktoré má ako rodáčka z Bratislavy slabosť. Zbiera ich – od obľúbeného šmajchlovať cez šmakovať až po rakot krumpli čiže francúzske zemiaky. "Maznali ma, čičíkali, vracali ma do detstva, keď som ich počula po prvý raz. Boli domácke a zároveň veľkosvetské, bola v nich Viedeň, Budapešť i Amerika, stará Bratislava, prešpurácke domácnosti. Boli ako vyťahané pohodlné tričko, ktoré si s radosťou navliekam“.
Pirohy počkajú
Vydarené sú pasáže o zvieratách, čitateľ živo vidí, ako s manželom menili psiu búdu na kurník pre sliepky. Tie ním však pohrdli a radšej nocovali na konári slivky. Helenka pôvabne prirovnáva: "Najmä kohút, čierno-zlatý s červeným hrebeňom, vyzeral ako z obrazu Marca Chagalla“. Helenka prichádza k tomu, že ich sliepky predviedli absolútnu emancipáciu. A na dôvažok pridá historku, ako sliepkam pripravili na ovlaženie lavór s vodou a ktorási z nich tam zniesla vajce: "Pôrod do vody!“
Všetky zvieratá Helenky a jej muža majú vtipné mená, ktoré sa podľa okolností aj menia – jeden kocúr je Zlatíčko, ďalší Bezchvosta alebo Tieň či dokonca Prokurátor. Pes je raz Ťapka, keď priberie, premenujú ju na Američanku. Bavím sa, keď Helenka píše, ako píše a muž jej nakúka spoza pleca. On, tiež novinár, neznáša dnešnú prózu plnú asociácií o ničom. Helenka píše, že muž v nej zabíja autorku a o chvíľu: "Vôbec nepíšem asociatívne. Píšem, ako mi zobák narástol. Veď je to intímna spoveď s pointou“.
Pri čítaní jej knižky sa nedá ubrániť úsmevu, pri vetách, ako "muž kritizuje zvieraciu komunitu, ohovára najmä kohúta“ a ešte viac, keď sa muž hanbí, že sliepky spia na konári, ktorý vidieť z ulice. Nasleduje vtipná hádka o tom, či Helenka môže pochopiť, čo cítia vtáky. Inde píše: "Muž neznáša, že ešte chodím do redakcie. Prevracia očami, keď poviem, že mám voľný deň. Dôchodca predsa nemôže mať ani dovolenku, lebo má samé voľné dni. Vraj by dal zákaz pracovať ženám nad sedemdesiat rokov, aby som už konečne išla do dôchodku a varila mu päťdesiat pirohov denne, ako si to kedysi vysníval, a vraj som mu to aj sľúbila.“
V mene všetkých čitateľov dúfam, že muž si ešte nejaký čas na 50 pirohov denne počká.
