Foto: Slovart
Weronika Gogola sa na svet díva čistým pohľadom dieťaťa, no bez pátosu a rozpráva podľa tradície dedinských rozprávačov vo svojej vlastnej rodine. Vo veľkej rodine, kde sa Tatko a Mama zapisujú do života veľkými písmenami a ujovia či tety majú v kuchyni vyhradený svoj hokerlík. Pokiaľ práve nelietajú na šnúre vo zvonici, keď zvonia na Anjelpána, majú vždy vo vrecku zlepené cukríky. A dievčatá zisťujú, že kravy majú také krásne mihalnice ako princezné a pritom robia veci, ktoré sa nepatrí robiť. Napríklad si obsierajú vlastné nohy. Už vedia, že chlapci môžu cikať postojačky, ale zato im treba kontrolovať matrace, kde spia. Aj že tí, ktorí sa potom boja ženy, sa vracajú z lesa až s prvým ranným zvonením, keď si večer vypijú.
Vo veľkej rodine sa Tatko a Mama zapisujú do života veľkými písmenami a ujovia či tety majú v kuchyni vyhradený svoj hokerlík.
Weronika Gogola (1988) vyrastala na vidieku v južnom Poľsku, kde sa odohráva aj jej autobiografický román Po troškách. Je ako obrázok zo starých čias, pretože sa ponára do detstva, a predsa je celkom súčasný. Zaľudnený postavami príbuzných aj susedov, ale aj tými, ktorých si pamätá len z rozprávania. Pretože keď sa o niekom hovorí, je to, akoby celkom neodišiel. A tak sa v ich dome hovorí o všetkých, ktorí tu už nie sú. Často a veľa. Kto si na akú príhodu pamätá, hneď ju aj spomenie. O dedovi poštárovi, ktorý vždy videl na človeku, komu píše a či stojí o pozornosť, alebo sa chce rýchlo a potichu vyšmyknúť z dverí. O ujovi, ktorý nenerástol, ale zato vedel krásne zvoniť a miloval pritom to lietanie. O dedkovi Limonádovi, ktorý po sebe zanechal knihu receptov na malinovky, aké v obchode nekúpite. Ale aj o tom, ako prišla potopa a všetci stáli pred domami a dívali sa, či tá vlna prevalí hradskú. Ako zhorela samoobsluha. Aj ako tete sadol na prsia rak. Vtedy dúfa, že Boha možno oklamať, lebo sa musí zaoberať oveľa dôležitejšími vecami. Ibaže s tým čertom si nie je taká istá. Hoci si vie vybaviť účty s chlapcami v škole ručne aj čarami, napokon sa vlastných čarov zľakne, veď čo ak by naozaj fungovali?
Dedinou zatiaľ prejde komunizmus, keď dedo nahlas kričí a nadáva televízoru, aj raný kapitalizmus, keď rodina vyrába do Nemecka sadrové „cecky a pipíky“. Ale v škôlke je stále lepšie povedať, že rodičia sú roľníci, inak dostaneš poznámku…
Štverať sa môžem len po stromoch. Ale to preto, že strom vyrastá zo zeme a nie je od nej celkom oddelený, zisťuje hlavná hrdinka a tento poznatok zo škôlky sa jej potvrdí aj kdesi celkom na konci detstva, keď sa do zeme vracia jej najbližší, Tatko.
"Spúšťačom napísania knihy bola smrť môjho otca, lebo to čiastočne vnímam aj ako poslanie, ktoré mi nechal. Chcela som mu poďakovať a povedať – áno, mal si pravdu,“ hovorí autorka o vzniku knihy. Občas sa nájdu aj takí ľudia, ktorým ani nestihneš povedať, s čím máš problém, a oni akosi vedia. A pomôžu, dodáva v knihe.
Weronika Gogola svojím rozprávaním trocha pripomína slovenskú spisovateľku Veroniku Šikulovú. A u oboch je v centre príbehu rodina, so všetkými jej veselými aj smutnými historkami. Stretávajú sa v nich generácie, minulosť je previazaná s budúcnosťou a všetko je to vlastne jedna veľká prítomnosť, ktorá kypí životom. Lebo „niektoré veci prechádzajú z človeka na človeka aj po stovkách rokov a potom sa naozaj nevie, či je človek naozaj len sám sebou, alebo je poskladaný z kúskov iných,“ ako píše Weronika Gogola. Takže ak máte radi Šikulovej knižky, určite sa potešíte aj inej Weronike a jej prvotine Po troškách.
