Foto: Lindeni
Skutočne, Pupalove poviedky pália. Pália tak ako všetky rany a sklamania, ktoré si vedia navzájom uštedriť ženy a muži, ako zvieratá. A pália ešte viac, ak si tie rany musia vylizovať deti. Zvieratá teraz vynechajme, hoci aj tie sú v knihe prítomné, ale celkom nevinne. Psy aj mačky, korytnačky, chrobáky do zbierky, žaby a jedna chýbajúca veverička.
Aj prostredie sa strieda: rušné mesto, v ktorom je človek osamelý, a prázdny vidiecky domček, kde nikto nie je celkom sám, paneláková súdržnosť, rodina milujúca aj chýbajúca, otravná aj nebezpečná.
Vôňa letných lúk a prvých lások, aj pachuť všetkých strát, čo nám život pripravil. Deti ešte usadené v hniezde aj tie dospelé, čo by sa tam rady vrátili, do tepla, pod krídla. Lebo samy ich majú zlomené. „Myslím si, že rodičov, tých dvoch ľudí, ako dieťa nemôžete spoznať,“ pripomína autor. „Nie sú to len naši rodičia, ale aj niečie deti, niečí priatelia alebo niečí milenci. Nie sme pri tom s nimi,“ dodáva v jednej z poviedok.
Myslím si, že rodičov, tých dvoch ľudí, ako dieťa nemôžete spoznať. Nie sú to len naši rodičia, ale aj niečie deti, niečí priatelia alebo niečí milenci. Nie sme pri tom s nimi. alternatíva
Opustené ženy, nešťastné ženy, starci, čo nepoznajú vlastné vnúčatá, muži zle zadaní aj zle rozvedení, pijani i vdovci. Každý má svoj príbeh, no postavy si občas odskočia z jednej poviedky do druhej ako k známym susedom. Niekedy len ako letmá spomienka, inokedy ako dva pohľady aktérov na tú istú udalosť. Sú v živote veci, ktoré nevyblednú ani po rokoch, autor nám láskavo pripomenie, že občas ich nájdeme v drobnom detaile: v háčkovanej dečke u starkej, v mačacom mraučaní, vo vôni pokosenej trávy. „Sedeli v materinej dúške. Ponad svah preletel motýľ, očkáň. Poskakoval vzuduchom končiaceho sa dňa… Pozoroval jej profil s natiahnutou šijou, priťahovaný trblietaním červeného kamienka v lalôčiku ucha.“
…naši nerozumní rodičia, neschopní rozoznať šťastie a udržať si ho
Štipka nostalgie a spomienkový optimizmus, čo hreje pri srdci, sa v poviedkach miešajú s krutosťou bytia, občas je to tvrdé pristátie, ale tak to už chodí. Zrejme si ten názov nečítame správne, veď autor doň vložil čiarku, a teda význam by mohol byť ten, že ženy aj muži (sú!) zvieratá… Nepýtala som sa, odpovie si každý sám, zrejme podľa miery zverstiev, ktoré okúsil na sebe a napáchal na iných. Napokon to všetko prikryje háčkovaná dečka…
„Rodičia sa dohodli, že dajú manželstvu šancu, nie prvú ani poslednú, rozchod opakovali v iných podobách, až kým sa po rokoch, poznačených krikom a urážkami, alkoholickým šialenstvom, rozbitými dverami na záchode a krvavými fľakmi, náhlymi nepochopiteľnými odchodmi do noci, maminými halucináciami, detským strachom aj hanbou, s prestávkami naplnenými mierom a láskou, sálajúcimi ako keramická piecka v otcovej pracovni, no klamlivými v nádeji, konečne po vyčerpaní zvyškov vzájomnej úcty nerozviedli, naši nerozumní rodičia, neschopní rozoznať šťastie a udržať si ho,“ spomína hrdina jednej z poviedok. Tak po sebe, nerozumní, zanechajú prázdnu dieru, navždy vypálenú do duše.
