Čitateľ sa ocitne v časoch, keď to čarodejnice nemali ľahké. Ľudia ich potrebovali, spoliehali sa na ich čary, ale ich aj prenasledovali. Buď zo strachu, ale mohol to byť aj kalkul, spôsob, ako sa zapáčiť vrchnosti.
Dnes sú čarodejníci na piedestáli, Harry Potter vzrušuje čitateľov aj divákov, ale čarodejnica Denisy Fulmekovej je iný prípad – je skutočná. U tejto autorky sme zvyknutí, že vo svojich knihách rozvíja príbehy ľudí, ktorí skutočne žili, rekonštruuje ich osudy a dokresľuje tak históriu. Tentoraz sa vrátila Fulmeková až do roku 1602, keď 24. mája upálili na ohnivej hranici v centre našej (teraz) Bratislavy ženu obvinenú z čarodejníctva. V doslove Denisa Fulmeková píše, že príbeh o Agáte nie je čistou fikciou, že pri písaní románu vychádzala z práce profesora Richarda Hornu, ktorá sa zrodila na Univerzite Komenského v roku 1928 a volala sa Příspěvky k dějinám procesů s čarodějnicemi v západním Slovensku. Námet príťažlivý, ale priam mrazivý. Denisa Fulmeková približuje, ako to bolo.
Žmurknutie zo stredoveku
Nešťastnica Agáta pochádzala z Podunajských Biskupíc, ktoré sa vtedy volali Pyspeky (poslovenčený názov Pišpeky ešte v miestnej tradícii prežíva). Vstupná atmosféra má grády, nad dedinou sa hrčia čierne mračná a prvé studené kvapky búrky padnú aj na Agátu, ktorá práve sadí planty kvaky. To je zdravá zelenina, zvaná aj turín, alebo runkla, pripomínajúca kaleráb, ktorá sa kedysi aj v našich končinách hojne pestovala. Fulmeková pretkáva text starodávnymi slovami, čím ho ozvláštňuje aj zhodnocuje po stránke poznávacej aj poetickej. Tieto slovká pôsobia ako žmurknutie zo stredoveku.
Ale vráťme sa k Agáte: Vojde do domu, zapáli hromničné sviece, sadne na lavicu, modlí sa. Niekto zabúcha na dvere a začne sa odvíjať príbeh, ktorý vedie až na popravisko. Spisovateľka v ňom priblíži zaujímavý charakter jemnej, dôverčivej až naivnej ženy, ktorá nevie povedať nie, každému vychádza v ústrety, prispôsobuje sa, až kým ju neupália. Zamotá sa do požiadaviek okolia, falošných kamarátok, oddá sa čudnému manželovi, podľahne cudzoložnej vášni, až sa z nej vyprofiluje vhodná obeť. A keď sa hľadá nejaká čarodejnica, lebo je práve v móde ich na výstrahu likvidovať, hodí sa táto ovečka. Aj na popravu ide dôverčivo. Nebráni sa, nechápe.
Ubité sebavedomie
Fulmeková zakomponovala do historického románu, v ktorom sa ocitáme v dávnej Bratislave a jej okolí, aj román o ženách. Román o vášni, túžbach, podlosti, závisti a zradách. Jej postavy sú trocha iné, ako sme zvyknutí z podobných čarodejníckych príbehov. Nepôsobia archaicky. V historickom románe je ukrytá svieža próza, priam feministická. A v tom spočíva pôvab tohto textu – sebavedomie Agáty bolo postupne ubité. V detstve ju opustila matka, potom ju, osamelú, ponižovala dedina. Nemal ju kto pripraviť na život, bola však od prírody svojská.
„Keď jej ešte nebohá babička zvestovala novinky, ktoré sa dozvedala v debate so ženami pred kostolom, napríklad, že Agátka sa páči tomu či onomu chlapcovi, nijako si to nepripúšťala. Jej sa totiž nepáčil žiaden. Všetci akoby boli ušúľaní z rovnakého cesta.“ Vtedy ešte slobodne uvažovala, že títo chlapci sa začnú opíjať a budú manželkám brýzgať. Príbeh potvrdí, že mala pravdu. Dedinskí mladíci nie sú žiadne silné charaktery, aj matky ich ovplyvňujú. Uveria aj tomu, že odmietavá Agáta sa venuje mágii.
Manipulácia s človekom je jednou z hlavných línií románu. Ukazuje sa, aké tragické je, ak sa v jej mene zjednotí verejná mienka proti jednotlivcovi. Agáta sa stane obeťou manipulácie, označia ju aj oficiálne za čarodejnicu a musí vyšetrovateľom odpovedať, či chodila na zhromaždenia bosoriek, ako porobila kravám, ako zapríčinila, že jedna žena oslepla, ako priviedla mäsiarstvo v dedine na pokraj krachu. A tiež, prečo varila ľudskú lebku a ako vyrábala tinktúru z plodu nenarodeného dieťaťa. Darmo Agáta drkoce zubami, klesá na kolená, odmieta obvinenia, nakoniec prizná, že je čarodejnica. A aj to, že súložila s diablom, že jazdila na metle, stretávala sa s čertmi a poškodila mnohým ľuďom. Po priznaní má ešte pred sebou jednu noc v cele. Na druhý deň ju upália na popravisku pri Michalskej bráne.
Po rozsudku Agáta neplakala, len sa vysilená klátila a myslela na to, že nemá nikoho, komu by po smrti chýbala. Na popravu išla Agáta Sedlárskou a Michalskou ulicou. Ľudia si odpľúvali, mnohí sa išli pozrieť a svorne ju odsudzovali. Fulmeková pôsobivo opísala bratislavskú popravu nešťastnej Agáty. Správanie kata, ľudí, richtára, pisára. Všetci majú dobrý pocit, že urobili poriadok. Zlikvidovali čarodejnicu a ešte majú dobré body u vrchnosti. No ale treba sa poobzerať po ďalšej obeti, lebo je rok 1602, doba je zlá a vyžaduje horlivé činy.
Námet románu nie je nový, upálených čarodejníc bolo viac, ale toto je naša vlastná bosorka, ktorá zhorela toť pri Michalskej bráne. Je zaujímavé spoznať obeť aj podmienky, za akých sa začala na ňu honba. Bol to obyčajný strach. Nie z bosoriek, ale o dobré bydlo.
Denisa Fulmeková
Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová s knižkou poviedok Tak čo teda? (2001). Vydala zbierku poézie Som takmer preč (2004) a spolu s Petrom Macsovszkym napísala Klebetromán (2004) o živote bratislavskej bohémy. V roku 2007 jej vyšla próza Dve čiarky nádeje a v roku 2008 jej voľné pokračovanie Jedy. Nasledovali romány Topánky z papiera (2009), Čakáreň (2010), Materská (2012), poviedková kniha Posledná polnoc v Pivonke (2013) a opäť romány Štrikovaní frajeri (2015), Konvália (2016, finalistka Anasoft litera 2017), Doktor Mráz (2018) a najnovšia Agáta (2020). Vydala tiež príručku Tarot, 78 krokov k tvorivejšiemu životu (2008) a publikovala v literárnych antológiách doma (Sex po slovensky, 2004) i v zahraničí (Evropský fejeton, Brno 2004, výber poviedok európskych autorov Life in European Cities, Soul 2009). V knihách Magická sila bylín a Magická sila sviatkov sa venuje aj ezoterickej tematike. V roku 2019 napísala svoju prvú detskú knihu Ňuňo.