Foto: Tartan, 2020
Sprevádza priateľa, známeho fotografa Vincenta Muniera, do Tibetu, aby tam stretol zviera, ktorých je už na svete málo – snežnú leopardicu. Skupinka štyroch európskych čudákov je ochotná pretrpieť tridsaťstupňové mrazy len za vidinu, že by sa to mohlo podariť a ona sa im kdesi v nehostinných kopcoch v päťtisícovej výške láskavo ukáže, hoci iba raz, hoci len na moment. Všetci sú namiesto strelných zbraní vyzbrojení trpezlivosťou. Šelma sa totiž vie dokonale maskovať a ľudia, ktorí ju chcú stretnúť, len aby ju odfotografovali – či už objektívom prístroja, alebo do svojej pamäti – musia čakať deň po dni celé hodiny bez pohnutia v úkryte, v mrazivej pustatine, kde neplatí nič z toho, čo o svete vie „moderný človek“.
Namiesto toho, aby žene daroval kožušinový kabát, jej rovno ukáže zviera, ktoré ho nosí.
Munier namiesto toho, aby žene daroval kožušinový kabát, jej rovno ukáže zviera, ktoré ho nosí. Vzdáva hold prírode tým, že zachytáva jej krásu. „V Munieorvých knihách sa vlky túlali v prázdnej Arktíde, japonské žeriavy sa prepletali v tanci a medvede ľahké ako vločky mizli v opare. Žiadne korytnačky udusené plastovými taškami, iba zvieratá v plnej kráse. Človek akoby sa na chvíľu ocitol v raji,“ píše Tesson.
Rozprávanie sa podobá cestopisu, eseji aj prírodopisnému dokumentu a predsa tvorí jeden kompaktný a pôsobivý celok. Knihu, ktorá získala prestížnu Renaudotovu cenu, nazývajú ódou na trpezlivosť a nehybnosť. Tesson ako rozprávač priznáva, že inokedy od cestovania očakáva samé prekvapenia. Tu vníma čakanie s ničím nezaručeným výsledkom ako ázijské cvičenie. Ako vraví, je v ňom prítomné čínske Tao ako forma jedného, hinduistické popretie túžob, keď na výsledku vlastne nezáleží (nech sa ťa nedotkne úspech ani neúspech), aj kúsok budhizmu.
Niekedy ani nebolo potrebné zvieratá vidieť. Samotné pomyslenie, že jestvujú, bolo balzamom.
„Niekedy ani nebolo potrebné zvieratá vidieť. Samotné pomyslenie, že jestvujú, bolo balzamom,“ píše. V kopcoch vysoko v horách, kdesi pod vrcholom sveta, sa celkom prirodzene stretli, no Tessonova kniha nie je náboženská. Členovia výpravy sú len pripravení na to, že ich úsilie a námaha ostanú bez odmeny a zviera sa im za celý čas neukáže. V tej výške musia vidieť svet z nadhľadu, čas si krátia pozorovaním života v divočine, vymieňaním dojmov a vlastnými úvahami. Tesson si do batožiny mohol zabaliť len jedinú knihu a notes, no vo svojej hlave si na cestu vzal aj zopár veľkých spisovateľov, maliarov aj filozofov.
Každé zviera napĺňa svoj diel života a krásy, pripomenie Tesson Aristotela. Nič na tom nemení ani fakt, že každé zviera rozdáva svoj podiel smrti, dodáva, lebo ich násilie nemalo nič spoločné so zlosťou, ich lov s rabovaním.
Odmenou za čakanie v mrazivom tichu tibetských hôr je zázračný okamih, keď sa leopardica predsa len objaví, prejde popred objektív a nenáhlivo zmizne za ohybom terénu. „Bola tu. Jej srsť vykladaná zlatom a bronzom patrila dňu, noci, nebu a zemi. Boli na nej horské hrebene… krištáľová obloha, večný sneh… tajomstvo búrok a striebristých oblakov, zlatá step a belostný ľad, agónia muflónov i krv kamzíkov. Žila v rúne svetla, leopardica, snežný duch, sa zaodela Zemou. Stala sa horou, vyšla z nej…, vynorila sa odnikiaľ a zmocnila sa svojej krajiny,“ opisuje Tesson svoje prvé stretnutie so snežnou leopardicou. Stala sa preňho symbolom stretnutia so životom samým a s tými, ktorých mal najradšej, s matkou a so svojou bývalou láskou. Cítil sa pritom ako človek, ktorý ukradol oheň a odvtedy v sebe nosí žeravý uhlík.
V Tessonovom rozprávaní je rozjímanie, poézia aj filozofia, a humanistická stopa, ktorá trpezlivo učí milovať svet taký, aký je. V divočine sa človek ocitne v inom priestore aj v inom čase, akoby sa ponoril do „prapolievky“, ako to nazýva Tesson, z ktorej pochádza všetko. A je to veľmi príjemný kúpeľ aj výživný pokrm.<A>Sylvain Tesson: Snežná leopardica, Tartan, 2020
