Keď ste začali písať knihu Ja nechcem byť mimozemšťan a iné príbehy, ešte o koronavíruse nebolo ani chýru. Teraz deti nechodia do školy – potrebujú knihy o to viac, alebo hrozí, že budú čítať menej?
Táto kniha naozaj vznikala postupne, dávno pred pandémiou, ktorá na nás dolieha v súčasnosti. Písal som ju s úmyslom pobaviť svojich čitateľov. Ako každý človek, aj ja mávam obdobia, keď mi je veselšie, a, naopak, keď riešim bolesti tohto sveta. Mimozemšťan je výsledkom veselšej periódy v mojom živote. A keďže sa venujem výlučne detskej tvorbe, nesmiem zabúdať, že deti, ak chceme, aby boli dobrými čitateľmi, potrebujú v knižkách nielen silné príbehy a zaujímavé témy, ale aj veľa humoru. Deti sa totiž rady smejú, nie sú a priori pesimisti ako niektorí dospeláci.
Foto: Perfekt
Ako trávite tieto zvláštne časy? Píšete už niečo o živote v covide?
Momentálne nepíšem. Denne vstrebávam život a usilujem sa nepodliehať panike. Mám na to dobrého pomocníka: vnučku Marínku. Človek mobilizuje svoje mentálne aj fyzické sily, aby vyriešil nejaký problém, aby aktívne podnikal kroky v prospech svojich blížnych i seba. Bez konkrétnej pohnútky to však nejde. Všetko musí mať svoj zmysel. V súčasnosti je pre mňa moja vnučka jednou z najsilnejších motivácií. Život ma baví a verím, že čoskoro z tejto fázy pozorovania a vstrebávania dňa vzíde nejaký impulz. Všeobecne to nazývame kopnutie múzou.
Tiež ste nechceli byť mimozemšťanom? Za mimozemšťana sa považuje aj človek, ktorý je iný než ostatní, má vnútornú silu, nadanie, múdrosť. Majú to také deti ťažšie?
Nikdy som nepatril k výnimočným deťom, nemal som mimoriadne danosti. Preto som bol v škole či na ulici súčasťou hlavného prúdu. Skôr som vynikal v športe. Bol som taký normálny chalan. Môj život sa začal meniť, až keď som spoznal svoju manželku. Vtedy sme mali pätnásť. Ona extrémne sčítaná a ja extrémne zaľúbený. Náš vzťah zo mňa vygeneroval literáta, nie športovca. A teraz odpoviem na vašu otázku o inakosti. Môžeme si pod ňou predstaviť nielen rasovú či etnickú odlišnosť, ale čokoľvek, čím sa dieťa odlišuje od ostatných: mentálnymi schopnosťami, fyzickou indispozíciou všetkého druhu, obliekaním, finančným zázemím. Neverili by ste, aké vedia byť deti kruté, keď sa rozhodnú vysmievať sa z niekoho. Je to prvý krok k šikanovaniu. A o tom je aj môj najnovší rukopis, ktorý som nedávno odovzdal do vydavateľstva. Kniha by mala vyjsť v novembri a bude sa volať Štyria jazdci.
Komu rozprávate svoje rozprávky? Vo venovaní spomínate vnučku Bombolinku Marínku. Uznáva vás ako autora?
Bombolinka Marínka má len čosi vyše roka. Na moje knižky si ešte nejaký ten čas musí počkať. A či som dobrým rozprávačom? Usilujem sa ním byť. Už viac ráz som sa vyslovil v tom zmysle, že deťom sa veľmi nepáčia knihy, ktoré nemajú silné príbehy. Knihy bez príbehov ich nudia. A kto by chcel byť nudným spisovateľom?
Cez knihy sa javí, že svet detí je spravodlivejší než svet dospelých. Keby sa viacej v detstve čítalo, bol by svet lepší?
Knihy celkom určite patria k účinným prostriedkom optimálneho formovania človeka. Zabávajú, učia, pomáhajú rozvíjať myslenie. Ak toto deťom chýba, nielenže sa nevedia dobre vyjadrovať, ale ani často netušia, čo čítajú, ak sú okolnosťami prinútené vziať knihu do ruky. Preto odborné kruhy volajú po intenzívnom riešení tohto problému a vypracovali systém osvojovania si čitateľských zručností. Nazývajú to čítanie s porozumením.
Výskumy ukázali, že mnoho našich detí nevie analyzovať text. Akoby mu nerozumeli, strácali sa v ňom. O čom to svedčí? Odpoveď je, žiaľ, tristná. Svedčí to o tom, že medzi našimi deťmi je čoraz viac „pologramotných“ jedincov. A dávam vám za pravdu: keby sa viacej čítalo, svet by bol lepší, pretože by bol múdrejší. Múdri ľudia totiž vo väčšine prípadov nebývajú zlí. Ibaže problém tkvie v správnych návykoch. Ak si ich dieťa neosvojí, vo vyššom veku ich už nezíska. A týka sa to návykov všetkého druhu: od hygieny až po čítanie.
Vo vašej knihe Ja nechcem byť mimozemšťan sa nachádza aj pôvabný príbeh o statočných papučiach Ľavuške a Pravuške. Konečne sa o papučiach píše s úctou! Chvalabohu, už sa ani nepoužíva potupný termín papučová kultúra. Je to dobré znamenie? Ako by sa mohla volať dnešná kultúra?
Že by mobilová? Vylihovanie či posedávanie so smartfónom alebo tabletom je pre dnešnú dobu typické. Pod papučovou kultúrou sme rozumeli pobyt doma. A ešte sledovanie televízie alebo čítanie kníh. Mobilová kultúra ako vyšší stupeň tej papučovej je už len civením do monitora. A to je zlé nielen pre naše deti, ale aj pre nás dospelých. Tučnieme, grambľavieme a osprostievame.
Aj túto knihu ilustroval Miroslav Regitko. Zvykli ste si už na seba?
Nedá sa hovoriť o zvyku. Miro Regitko mi poslednú knihu ilustroval v roku 2012, a potom až teraz Mimozemšťana. Je pravda, že väčšinu mojich kníh robil práve on, ale sú tu aj iní ilustrátori, tvorba ktorých je pre moje texty obohacujúca. Mirova výtvarná poetika sa väčšmi hodí k príbehom, ktoré som určil menším deťom, povedzme do desať rokov. V nich sa dokázal plne realizovať, vyšantil sa v nich a moje knihy dostali vďaka jeho ilustráciám iskru. Spomínaný rukopis Štyria jazdci je však určený tínedžerom a mám taký pocit, že si žiada trochu iný typ videnia a uchopenia problematiky.
