Foto: BRaK, 2020
„Lidský organismus se pozvracel. Ukazoval ukazováčkem doleva a doprava na seznamovancí aplikaci. Myslel na tělesná i duchovní naplnění a přál si utrpení všech bývalých milenců/milenek, nasraný na své rodiče, učitele ZŠ, hodiny klavíru, minuty kytary, folklorní soubory – Co ste to ze mě vychovali?“
Ako vidno z krátkej ukážky, súčasťou knihy je aj ďalšia koláž – jazyková. Autorkou je totiž Slovenka žijúca v Prahe a tak niektoré texty napísala čistokrvnou slovenčinou, iné zas „hezky česky“. A občas k tomu pridá angličtinu a ešte v nej aj rýmuje.
Nechýba jej humor (Julek chce odjet do Řecka za svojí ženou. Ať mu vypere, vyžehlí, omyje ho, oholí a on přestane pít…) Hádate správne, Julek do Grécka nedorazil… K autorke patrí nadhľad či obraznosť (…kúpime si lístky na koncerty, letenky do aleluja, koláče bez práce, budeme synchronizovať pohyby, utekať po ľade, hrať na hudobných nástrojoch, variť večere, raňajkovať raňajky, predvádzať kvantovú fyziku, bozkávať sa na piedestále stále, šúpať citróny, odpočívať v pokoji). A pridá aj kus hnevu (Včielka 1: Čo s nami bude, včielka? Včielka 2: Zdochneme, včielka,". Kamióny tiahnu po diaľnici. Slnko zapadá za horu. Zvieratká aj ľudia sa ukladajú k spánku.). Ba nechýba jej ani erotický náboj (Bažiac na bežiacom páse tíšia tekutinami tlenie. Chvíľu hore, chvíľu celá, chvíľu dole, chvíľu veľa.). A to všetko dokopy vytvára šťavnatú zmes slov a viet, okorenených fotografickými kolážami.
Vidno na nich ženské telo obkrútené okolo kmeňa stromu ako ďalšia z jeho vetiev. Sliepku, čo uprene na seba hľadí do zrkadla. Ministeak z nahého tela podávaný s rukolou. Trúbka medzi zubami ženskej lebky korunovanej ružou vyrastá z podlahy presvetleného ateliéru. Dedinské klebetnice aj kozmonautky v skafandroch, sediace na homárovi ako na kláte v lese. Alebo ryba plávajúca v chrámovej lodi nad hlavným oltárom – s nápisom Šťastím som celá bez teba. Úlomky starostlivo pozbierané ženskou rukou, s ostňom brisknej irónie. Oslobodzujúco trefné, odzbrojujúco úprimné, ohnivo vášnivé. Autorka si nás šibalsky doberá a kto pribehne, skryje sa mu za najbližším rohom.
Foto: BRaK
Sľúkovej miniatúry nie sú formálne jednotné, je to zmes rôznych literárnych štýlov, rozpráva rôznym jazykom. Raz sa hrá so zvukmi v rýmoch, inokedy príde dejová mikropoviedka a vzápätí takmer aforizmus. Môžu byť básňami v próze, ale aj krátkym filmovým skečom, pobavia aj sekajú okolo seba mečom, ako keď reflektor prudko nasvieti práve tú neželanú scénu, ktorú by sme zo života najradšej vystrihli. A keď v tej hromade šibalských postrehov narazíte na svoje boľavé miesto, už vám nie je až tak do smiechu, musíte skúmať, s kým a s čím to vlastne synchronizujete vy.
Martina Sľúková študovala herectvo na DAMU v Prahe a scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V Českej republike spoluzakladala divadlo Letí, účinkovala v Dejvickom divadle a iných, venuje sa písaniu, dramaturgii, réžii, strihu, herectvu a výrobe koláží. Spolu s Terezou Oľhovou vydala knihu Inak sa mám fajn.
