Vraj ste nikdy nevydržali dlho sedieť na zadku, dočítala som sa na prebale vašej novej knihy Spoločný nočný mier. Naozaj ste taká neposedná? Potrebujete pre život pohyb?
Potrebujem. Prílišná neposednosť či intenzívna aktivita sa v istej diagnóze volá mánia. Nemám mániu a viem svoje túžby po dobrodružstvách ovládať, ale nevyhýbam sa im. Je to zmes nerozumnosti, odvahy aj predvádzania sa. Nebránim sa novým zážitkom a keby mi dnes v noci zazvonil telefón, či idem do Mexika, do desiatich minút som obutá – a niekde na polceste si uvedomím, čo robím. Mexiko si môžete nahradiť čímkoľvek, ak by to malo byť dobrodružstvo, išla by som aj do Maduníc, do Noweho Targu alebo splaviť nejakú riavu tu neďaleko.
Formovalo vás aj čítanie? Hltali ste v detstve knihy alebo ste mali partiu a behali ste radšej po vonku? Alebo ste už vtedy aj im rozprávali príbehy?
Nemala som partiu kamarátov. Bola som fyzicky strašne chudé dieťa, hypersenzitívna, solitér, čítala som bez prestávky a dobre som sa učila. Príbehy som si vymýšľala a lepila dokopy také tenké prieklepové papiere, tam som ich zapisovala a ilustrovala, výlučne tušom. Osem-, deväťročná.
Čo ste vtedy čítali?
Celkom prvé knižky boli Veselé zvieratá, Lujza a Lotka a všetko od Ruda Morica a Kristy Bendovej. Z poľovníckej kapsy bolo pre mňa niečo medzi hororom a westernom, doteraz si pamätám názvy príbehov, napríklad Tchor v kvásku, alebo novela o Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch. Čítala som verneovky a Troch pátračov, potom prišla Jana Eyrová, na ňu vzápätí doplatili školské výsledky, lebo moja pozornosť sa sústredila na hľadanie Rochestera, u nás, v Prievidzi, na sídlisku Zapotôčky. Ale po základnej škole už Turgenev a Dostojevskij, to muselo byť. Také tie bežné čítania pre solitérov z osemdesiatych rokoch.
Pri ktorej knihe ste dostali chuť písať? Bavilo vás všetko?
Ako malá som sa nevedela dočkať hoci aj ročeniek: Výživa rodiny, Kalendár priateľ rodiny či Magazín poľovníka. V Kalendári priateľ rodiny boli na každý jeden deň v roku rozpisy jedál, taký jedálny lístok, aby sa pracujúce ženy nemuseli trápiť, čo zajtra uvariť.
Ako prvé som si vždy nalistovala dni, keď mám narodeniny a meniny, aké jedlá mi vychádzajú. Ak tam boli rezance s tvarohom a rascová polievka, musela som čakať rok, lebo to teda nebolo bohviečo, ale na ďalší rok sa mi trafil aj rezeň alebo palacinky. Pochopiteľne sme podľa toho nevarili, bola to len hra.
Boli sme s bratom členmi Klubu mladých čitateľov a chodievali nám ponukové listy a objednávali sme si knižky, to všetko vďaka mame. Vlastne, teraz mi napadol jeden titul: Kyril Bulyčev O sto rokov predtým. To bola knižka! Ruský autor, začiatok osemdesiatych rokov a pre mňa dodnes vynikajúci text. Ruské sci-fi bolo vždy výborné. Napätie, stroj času a nerozlučné priateľstvo. Ak by sme sa ma pýtali na knihy, ktoré ma desili, tak Čenkovej deti a Jano. To som nikdy nečítala dobrovoľne.
Foto: archív Vandy Rozenbergovej
Máte radšej dedinu či mesto? Je príroda dôležitá vo vašich textoch?
Musím zopakovať, že ja som mesto. Vyrástla som v úžasnom prostredí, veľká záhrada, nejaké záhumienky, sliepky, zajace, kačice, husi, čerešne, marhule, slivky, jablká, zemiaky, repa a nekonečná práca mojich rodičov. Ich vzťah k pôde je teraz zdanlivo výnimočný, ale kedysi to bolo normálne.
Prírodu si užívam, ak je tam voda. Už teda nemusí byť morská, je pandémia, vďačne sa okúpem vo Váhu aj v Dunaji, nehovoriac o Liptovskej Mare, máme dvojkajak a som vpredu, takže sa veľmi nenarobím. Po športe mi to lepšie myslí. Ale ak ide o prírodu, nie som hory ani výhľady do doliny, som mesto – galérie, parky, kamenné dlaždice, stolíky, ruch a káva vonku.
Vaše príbehy sú veľmi zaľudnené, aj v tejto novej knihe vystupuje veľa zaujímavých postáv. Žijete vo svete, kde je toľko pozoruhodných ľudí, aj v realite?
Text, nová próza, ktorú som teraz vo februári 2021 dopísala, má len tri postavy. Spoločný nočný mier je zámerne preľudnený, text je až eklektický, ale tak mi to pasuje. Ja vnímam pozoruhodnosť tam, kde ju príliš nevidieť. Napríklad taký Demeter je človek, akých je na svete najviac, všetci tí muži zo svätostánku sú obyčajní.
Vraj keď si sadnete k písaniu, máte už v hlave celú knihu premyslenú a vybudovanú. Je to naozaj tak? Nič už nemeníte? Nezačne nejaká postava strečkovať?
Nemením cieľ, ku ktorému idem. Pravdaže, niekedy sa mi do cesty niekto pripletie, ale v tom prípade je to len postavička na dokreslenie schémy. Aj moja myseľ je taká, nie vždy kráča po rovnej čiare, ale presne pozná miesto, kam ide.
Foto: archív Vandy Rozenbergovej
Vaše príbehy sú ako mozaika, ktorá sa skladá z drobných kamienkov a výsledný obraz prekvapí. Aspoň tak sa mi to javilo pri čítaní Spoločného nočného mieru. Príbeh sa začína odvíjať v krčme v Dolnom Vale, kde sa stretáva pestrá vzorka ľudí, našich súčasníkov. Spoznávajú sa niektorí ľudia vo vašich románoch?
Áno, spoznávajú sa, ale nie sú to oni. Napríklad cesta autom do Holandska: ja som v Holandsku v živote nebola a nemám ani vodičský preukaz, ale veľmi ma bavilo opisovať tú jazdu štyroch mužov dopodrobna vrátane pokazeného mechanizmu sťahovania zadného ľavého okna. Nebudujem zbierku osudov či príbehov svojho okolia.
Ja síce pozorujem, vnímam konkrétne rozhovory a často to vidím ako film, odvíja sa v mojej hlave. V knihe Muž z jamy a deti z lásky žijú hlavní hrdinovia na mieste, ktoré sa volá Usranec a obyvatelia sú Usrančania. Ľudia sa ma reálne pýtajú, kde to je. Usranec neexistuje, respektíve, možno je všade.
Chodíte rada do krčmy, ak nie je práve pandémia? Čo si tam rada dáte? Trpíte teraz tým, že pohyb a kontakty sú obmedzené?
Najviac mi chýba hudba a párty život. Mám na mysli clubbing, elektronickú hudbu, ktorá má mnoho štýlov, a ten „náš” mi chýba, chýba mi cesta do klubu, radosť, tešenie sa na kamarátov, chýba mi možnosť a vízia, že pôjdem na Ibizu, chýba mi živý kontakt s vibráciami, so svetlami a s mimoriadnymi priateľstvami.
Chýba mi to vlastné sebapotvrdzovanie, že pretancujem celú noc a nepotrebujem nič, len vodu a dobré tenisky, chýba mi zábavné presviedčanie ľudí v mojom veku, že skutočne neberiem drogy, len športujem a baví ma hľadať hranice vlastnej výdrže. Som spoločenská, mám rada ľudí, áno, chodím rada aj do krčmy, veď je to živý organizmus! Len tam mám občas taký čudný pocit, že som tam pracovne.
Foto: archív Vandy Rozenbergovej
Prečo?
Pozorujem, „očumujem“, lebo bežní štamgasti v bežnej slovenskej krčme nemajú dvadsať ani tridsať rokov, tí, ktorým načúvam ja, majú úplne iné náhľady na život, žiadny clubbing, žiadni raveri (rave je vysokoenergická hudba a má mnoho foriem a žánrov). Je to celkom iná skupina, mnohí tí smutní muži sú len frustrácia ukrytá za posmeškovanie a tiež, ja tam cítim hlbokú rezignáciu. Ale všetci si varíme niečo, čo potom musíme jesť.
Pohybujem sa viac v mužskom svete ako v ženskom, rešpektujem ho, užívam si ho a jediné, čo mi na ňom prekáža, je taký postarší lepkavý sexizmus. Do štyridsiatich piatich rokov som nepila alkohol, pokúšala som sa, ale nebolo to pre mňa. Teraz to zvládam lepšie, no nie nevyhnutne, a keď, tak pivo.
Ale aj tak – veď nie je kde. Pohyb a kontakty sú obmedzené, rešpektujem to. Spätne som vďačná za úžasné chvíle v kluboch, ktorých majitelia a nielen on, teraz zarábajú na stavbách kade-tade po Európe, majú rodiny, živia ďalších. Aj moji najbližší tak robia. Ja ešte nie, ešte nedokladám tovar a ani sa nechystám. Všetci sa však predierame, či pokorne, alebo v zlosti.
V Spoločnom nočnom mieri sa mi páčilo, že sa štamgasti z krčmy v Dolnom Vale dostali až ku kráľovskej rodine v Holandsku. Vynútil si to príbeh, alebo ste chceli do rozprávania dostať Holandsko? Je to vaša obľúbená krajina?
Toto je pre mňa veľmi dôležitá scéna. Vychádza zo skutočnosti. Niežeby sa nejakí občania z Dolného Valu, ktorý som si vymyslela, dostali ku kráľovnej Máxime, ale – je tam Armin van Buuren. Skutočná postava, ikona, dídžej, ktorý hral s kráľovským orchestrom a na pódiu spolu s tisíckami ľudí privítal holandského kráľa a kráľovnú a ich deti. To video má takmer desať miliónov pozretí a vždy, keď si ho pozriem, mám radosť. Stalo sa to 30. apríla 2013, je to dojímavé a mnoho to vypovedá, mala by som povedať, že o Holandsku, ale vypovedá to o mne.
Ja sa tam vidím, vždy som sa videla. Vidím sa tam ako žena v dave, ako huslistka v orchestri, ako dídžejka, ako kráľovná, ako jedna z malých princezien (holandský kráľovský pár má tri dcéry). V každej knihe mám zmienku o elektronickej hudbe, je to taký môj znak a je pre mňa dôležitý. Situácia, keď sa muži pred šesťdesiatkou ocitnú na námestí v Holandsku a nehrá tam dychovka, je predel, ich údiv je prirodzený, narazili do seba dva svety.
Netajím sa tým, že vedome zostávam, rastiem a nachádzam sa vo svete subkultúry techno hudby. A viem, že už len to slovo v starších ľuďoch evokuje nejaké kanady, vlečku za traktorom a blato aj za ušami. Je to nezmysel.
Dalo by sa povedať, že príbeh je o potrebe nehy, ale aj o drsnosti ľudí. Rozprávate o tom cez pôsobivé detaily, cez zaujímavé vety. Máte v knihe miesto, ktoré sa vám mimoriadne dobre písalo a ktoré považujete za ťažiskové?
Pohodlne sa mi písalo o pokuse či úsilí diagnostikovať Heddin syndróm, to hľadanie, prečo to pekné dieťa jednostaj a v kuse plače. Je to dlhý odsek napísaný na jeden ťah. Rovnako dobre sa mi opisovali krehké až splývavé hranice medzi mužmi, ktorí sú páchatelia, a mužmi, ktorí sú zákon.
Vraj vaše postavy sú vám také známe, že aj viete, koľko majú v peňaženke. Pri predstavovaní postáv používate zaujímavé detaily, ktoré ich charakterizujú. Akoby ste takými tromi vetami charakterizovali seba?
Použijem mužské vzory, ale cítim sa ako Karl Ove Knausgard a Ricky Gervais súčasne. Mám krásny život a viem to. Ťažko znášam, keď ma niekto vychováva. Unavuje ma obhajovať sa, vlastne to už nerobím. Nemám rada hierarchie ani hodnotiace škály. Moje deti sa nikdy nemuseli báť prísť domov so zlou známkou, s poznámkou alebo s nejakou inou výhražnou správou. Hojne to využívali a sú v poriadku, naozaj. Aj bez jednotiek či dvojok vo vrecku.
Tri vety už máme, ale ešte toto: mne sa zdá, že práve ženy sa menej rešpektujú a podrážajú si nohy, v chlapčenskom svete sa mi to javí inak. Nehovorím o dobrých radách, ale o poučovaní. Mám päťdesiat rokov, viem variť aj pretrhať repu, ošetriť ranu, vyúdiť slaninu, milujem krásu, umenie, škandinávsku kinematografiu, maľbu, históriu aj lietanie vo vetroni. Často poviem hlúposť, často som lenivá, často sa rozplačem, ako každý.
Ste aj autorkou kresby na obálke knihy. Maľujete obrazy? Čo vám dáva výtvarné vyjadrenie sa a ako sa líši od písania?
Prakticky sa líši tým, že ma z maľovania bolí chrbát, niektoré sklá sú veľké, ale nemôžu byť v horizontálnej polohe, lebo na skle sa farba neudrží, je to hladký povrch. Takže som hodiny zohnutá. Maľujem obrazy na sklá a na zrkadlá, ich efekt na papieri nie je taký zreteľný, navyše sú ľahko pominuteľné a dajú sa rozbiť.
Stačí neopatrný pohyb. Baví ma to nebezpečenstvo. Je to spôsob oddychu, ale aj tam som perfekcionistka, ak nie je jediná čiarka taká ako v mojej hlave, som hore aj do rána, lebo to musí byť dokonalé. Nič iné nemá cenu. Na každom obraze mám odkaz, nápis, názor, vyjadrenie, často vulgárne, niekedy sladké.
Foto: archív Vandy Rozenbergovej
o kom ste zdedili svoje talenty? Máte pri nich čas a energiu aj na rodinu a prácu? Ako žijete?
Logisticky žijem náročne. Pandemická situácia zmenila spôsob fungovania našej rodiny. Mladší syn Maxim chodí na konzervatórium, ale keďže od októbra je vyučovanie on-line, Maxim je v Prievidzi. Ja som tiež v Prievidzi, pretože množstvo nástrojov a jeho vlastná izba sú ťažko prenosné a je príjemné byť s deťmi, pokiaľ moju prítomnosť znášajú.
Užívame si svoj čierny humor, nadhľad, prieniky našich svetov sa točia okolo umenia, hudby a sociálnych sietí. Ja mám všade farbu, maľujem špeciálnymi materiálmi a tie sa nedajú len tak zmyť vodou, takže každý doma chápe, že trochu zelenej na vani alebo ružovej na topánke, tobôž nie na mojej, je normálne. Starší syn Alexey sa tiež venuje hudbe, má 26 rokov a nevolá sa Rozenberg (to len keby ho niekto hľadal vo vyhľadávači).
Pred zatvorením škôl bol Maxim v pracovné dni v škole v Bratislave a Piešťany sú k Bratislave bližšie ako Prievidza – a na víkend sme spolu chodievali domov, do Prievidze. Môj manžel je z Piešťan, takže teraz sa rôzne presúvame, pretože v Piešťanoch je zas jeho mamička. Sme však súdržní a hľadáme, ako sa veci dajú, nie ako sa nedajú.
Ako žijem: v zahraničí, aj tu na Slovensku sa ma pýtali, či mám ateliér ďaleko od domu. Nemám ateliér, nemám ani pracovňu, píšem vo vlaku, na posteli, v psej búde, kdekoľvek. Jeden malý priestor je zároveň aj pracovňa, aj spálňa, aj ateliér, aj čitáreň súčasne. Neznamená to, že by som nechcela mať prostredie vhodné pre svoju prácu, naopak. Ale ak by som čakala na vhodné podmienky, nikdy by som nič neurobila. Tak sa môj život vyvíjal, sú veci, ktoré sú zásadné, ale tie vychádzajú zvnútra.
Foto: Kata Sedlak
Bývate na miestach, ku ktorým sa viaže história vašej rodiny? Dobre to tam poznáte?
Myslím, že to poznám primerane, moji rodičia pochádzajú z dedín, ktoré už neexistujú (Laskár), alebo existujú okyptene (Koš), pretože boli poddolované. Odjakživa ma mimoriadne zaujímal život mojich prastarých rodičov, z oboch strán. Ten mám preskúmaný. Domov mám tam, kde sú moje topánky, to som kedysi tvrdila, inokedy zas, že domov mám v sebe.
Domov v zmysle bývania, kde sa cítim bezpečne a šťastne, je v Prievidzi, krásne a výnimočne sa cítim v Piešťanoch. Mimoriadne miesto má vo mne moja starká. Narodila sa 4. 6. 1914, a ja sa som sa narodila tiež 4. 6., pochopiteľne, trochu neskôr.
Uvedomujúc si, aká som, ako veľmi ma baví cestovať, spájať sa, žiť, tancovať, nebyť vystavená očakávaniam a ako toto všetko ona nemohla, vnímam necelých šesťdesiat rokov medzi nami ako časovú omrvinku, a predsa je to iný vesmír. Bola úplná sirota, porodila jedenásť detí, a na nás, na svoje vnúčatá, bola vždy dobrá, smiala sa, bola veľmi útla, spôsobná, huncútska a vtipná.
My dnes túžime uchovať si mladosť, mať kvalitnú kozmetiku, kvalitné kuchynské náčinie, kvalitný partnerský život, samozrejme – v roku 2021 v paneláku nemôžem ísť do pivnice a priniesť dva šafle uhlia do kachlí, ani variť desať hodín slivkový lekvár, driapať perie a nosiť vodu zo studne. Viem, ako sa mám fantasticky, a ďakujem za to, ale často myslievam na svoju starkú, čo všetko by bola bývala chcela zažiť. Ona by bola párty žena, bola by ohňostroj radosti.
Sledujete slovenské umenie? Ktorých autorov ste naposledy čítali? Poznáte aj výtvarníkov?
Čítala som teraz dievčatá, Veroniku Šikulovú, Alenu Sabuchovú a výtvarné umenie milujem, takto z hlavy mi napadá famózny Attila Szűcs, videla som Kristínu Mésároš, páčia sa mi Daniela Krajčová, Tomáš Scherer, Roman Turcel alebo Andrej Dúbravský, predsa! Fotografka Kata Sedlak a jej cit pre bod, v ktorom pravda preniká do nadpozemskej sféry, do krásy.
Fotograf Rastislav Šorman a jeho fotky ako diamant. Vyžívam sa v ilustráciách, máme vynikajúcich ilustrátorov, Matlovičová, Martiška, Uchnár, Vančo, Čechová, Klímová, Olejníková, plus najmenej desať ďalších… A sú to všetko nesmierne skromní ľudia. Je ich veľa, ostatné mená mi prídu na rozum pred spaním.
A akí sa vám zdajú naši čitatelia? Číta sa u nás dosť? Majú o knihy záujem aj deti? Máte pocit, že žijete v kultivovanej spoločnosti?
Na poslednú otázku veľmi podrobne odpovedá ten práve odovzdaný rukopis, takže to je tam… A čítanie? Myslím si, že sa číta viac, ako pred piatimi rokmi, možno to vnímam cez moje deti a ich priateľov, ale knihy nikdy neumrú. Ľudia počúvajú audioknihy, aj to je cesta, akákoľvek cesta za príbehom je dobrá. Deti sú také, akí sú rodičia, ak od malička berú do rúk knihy, nie je zásadou, že ich automaticky vymenia za joysticky. Napokon, ja sa okrem čítania tiež hrám na playstation, najradšej FIFU.
Čo nás môže v dnešnej neveselej situácii utešiť?
Kedysi som chcela byť utešovateľkou. Vymyslela som si povolanie: utešovateľka v nemocnici. Pretože keď som tam bola, aj v detstve a aj neskôr, zažila som veľa strachu, veľa hrobového ticha, ktoré vraj lieči. Studené chodby, kovové vozíky a biele plášte málokoho uvedú do vytrženia: chcela som si tam len tak chodiť, držať ľudí za ruku, objať ich, povedať im aby sa nebáli, alebo aby sa báli, podľa potreby a mám pocit, že síce nechodím po nemocniciach, ale teraz je ten čas. Teraz to robím.
Ste veľmi vitálna, viete vôbec oddychovať?
Robím, čo ma baví, a to je trvalý odpočinok. Od neho je ďalší stupeň už len večný odpočinok.
Vanda Rozenbergová
Narodila sa 4. 6. 1971 v Bojniciach. Po ukončení gymnázia absolvovala FFUK v Bratislave. Najdlhšie 2019 bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým robila rôzne povolania, od učiteľky gymnázia cez pracovníčku v stávkovej kancelárii. Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube), na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispieva do rozhlasu. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Maľuje nepriehľadné obrazy na sklo a na zrkadlá. Mala tri samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných štyroch kníh z vydavateľstva Slovart. V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky. V roku 2018 kniha Tri smrtky sa plavia. Je spoluautorkou troch knižných verzií večerníčka Websterovci (2017, 2019, 2020). V roku 2016 získala Cenu Bibliotéky. Jej knihy boli vo finálovej desiatke Anasoft litera 2016, 2019, vo finálovej päťke Anasoft litera 2018, v René 2018, v René 2019. Na jeseň 2020 vyšiel román Spoločný nočný mier.
