Jozefa Hašta som spoznala ako dieťa na akciách pre zamestnancov psychiatrického oddelenia trenčianskej nemocnice. Pamätám si ho ako láskavého pána s výrazným obočím a fúzmi, prirodzenú autoritu. Moja mama sa vďaka osvietenému šéfovi odborne vyvíjala, absolvovala päťročný psychoterapeutický výcvik a mnohé školenia.
Bolo preňho dôležité, aby bol personál odborne podkutý. Ale aj empatický, načúvajúci. Lebo psychiatrický pacient bol na prvom mieste. Preto som po knihe rozhovorov Jána Štrassera s Jozefom Haštom s názvom Slovo blázon nepoužívam (Artforum, 2020) siahla úplne automaticky.
Kniha obsahuje asi 800 otázok a odpovedí a približuje jednu z najvýraznejších slovenských psychiatrických osobností. Ján Štrasser ho predstavuje nielen ako odborníka na ľudskú dušu, ale aj ako človeka z mäsa a kostí, ako aktívneho občana, bytostného demokrata. Prostredníctvom rozhovorov spoznávame jeho osobný background, počnúc detstvom v Banskej Štiavnici so šiestimi staršími sestrami cez štúdium v Prahe, založenie rodiny.
Vnímame ho ako odborníka, ktorý zrušil zatváranie pacientov na oddelení, ako spoluautora reformy psychiatrickej starostlivosti z počiatku 90. rokov, vydavateľa odbornej literatúry. Kniha približuje Jozefa Hašta aj ako človeka s nízkym prahom tolerancie nespravodlivosti, ktorý liečil Hedvigu Malinovú a aj sa za ňu ľudsky postavil. Spoznávame mierneho optimistu a kultúrneho človeka, ktorý má v súkromnej zbierke géniov švédskeho režiséra Ingmara Bergmanna, ale aj Charlesa Chaplina.
Jednotlivé kapitoly sú prekladané citátmi Sigmunda Freuda, ktorý ho od strednej školy fascinoval. Napríklad: „Neexistuje zdravý človek, len zle vyšetrený.“ Alebo: „Predtým, než si diagnostikujete depresiu a nízke sebavedomie, uistite sa, prosím, či nie ste obkolesený blbcami.“ Rozhovory s ľuďmi, ako je Jozef Hašto, sú vždy obohatením a inšpiráciou. Ak nie osobné, aspoň takéto knižné.
