Foto: Absynt
Odohráva sa v jednej pre nás vzdialenej krajine, kde pred 50 rokmi zúrila občianska vojna, v africkej Nigérii. Polovica žltého slnka bola v štátnom znaku novej, rodiacej sa Biafry, ktorá vyhlásila nezávislosť.
Vojna trvala tridsať mesiacov, roky 1967 – 1970 sprevádzalo masové vraždenie, etnické čistky aj hladomor, a naveky poznačila život celých generácií.
Biafra je tá krajina, kvôli ktorej rodičia deťom hovorili, aby dojedali, čo majú na tanieri, keď svetom preleteli fotografie detí s bruškami vydutými od hladu. Knihu Polovica žltého slnka vyhlásili za víťaza medzi víťazmi, v literárnej cene Women's Prize sa stala najlepšou knihou štvrťstoročia.
"Jeden deň zomreli tri deti… Vyschla studňa. Kainene často chodila do Ahiary na riaditeľstvo, kde sa dožadovala nádrže s vodou, ale vždy sa vracala iba s nejasnými sľubmi od riaditeľa. Ťažký puch neumytých tiel a rozkladajúcich sa tiel z plytkých hrobov spoza budov bol čoraz silnejší. Všade sa hemžili ploštice a vši.“
Tak vyzeral jeden z mnohých utečeneckých táborov počas vojny. Oficiálna politika po znovuzjednotení Nigérie hlásala, že nie sú víťazi ani porazení. Vo vojne však prehrávajú všetci.
Čím je človek ďalej, tým viac stráca detaily. Chimamanda Ngozi Adichie je však skvelá rozprávačka, autorka viacerých známych kníh, a teraz nás hravo vovedie do atmosféry doby, ktorá formovala život jej rodičov v 60. rokoch a tým aj jej vlastný.
Cez strhujúci príbeh hlavných postáv približuje príbeh svojej krajiny. Dokáže tie isté udalosti a okolnosti vidieť rovnako pohľadom malého dospievajúceho chlapca, zrelej ženy aj neistého britského mladíka a tento dar dodáva jej knihe nesmiernu príťažlivosť.
Ľudí delila veľká sociálna priepasť, no ešte väčšia bola nerovnosť rasová. Čierni sluhovia čiernych pánov aj čierni páni, ktorí slúžia bielym, až kým sa tí bieli nerozhodnú, že chcú mať ešte viac.
V mnohonárodnostnej krajine s ľuďmi rôznych jazykov a vyznaní nie je ťažké zapáliť iskierku nespokojnosti, aj keď po stáročia žili vedľa seba. A keď už vzplanú národnostné a náboženské vášne, obete nikto neráta. Vrahom vašej tety môže byť aj sused, čo len včera sedel u nich v kuchyni.
Aj Afrika má svoje pogromy, len v Nigérii zomrelo odhadom milión ľudí – pre chamtivosť tých, ktorí na jej územie nikdy ani nevkročili. A viac ich prišlo o život od hladu, ktorý spôsobila izolácia, než od nepriateľských guliek.
"Keď sme umierali, svet mlčal,“ pripomína Chimamanda Adichie, Nigérijčanka a absolventka americkej univerzity.
Napokon, všetci, znudená intelektuálka, sebavedomý, no naivný profesor, chudobný chlapec z dediny aj tápajúci mladý muž bez rodinnej opory, túžia len po troche ľudského tepla. Všetci sú v spoločenskej hierarchii niekde zaradení a snažia sa prekročiť svoj tieň.
Pre chudobného chlapca je vrcholom ambícií slúžiť u dobrých pánov, pre bohatú slečnu vydať sa z lásky aj proti vôli rodičov, pre novinára napísať knihu.
Majú svoje plány, relatívne dobrý život, no všetko sa zmení. Sčasti za to môže vlastné vnútorné kvasenie, ktoré vyhrotí vzťah medzi milencami, medzi rodičmi a ich dospelými deťmi, aj medzi dvoma sestrami.
A do toho zasiahne vojna a pod náletmi bombardérov zmiznú všetky istoty. Jediné, na čo sa človek môže spoľahnúť, je nádej a ešte viera, že pre niekoho sme to najdôležitejšie na svete.
Krajina s polovicou žltého slnka v znaku neexistovala ani tri roky, ostatné štáty ju neuznali. A hoci sa nám zdá ďaleko, Chimamanda Adichie vie, kde leží vtedajšie malé Československo, spomína ho v knihe.
