Foto: Jana Vargová
Ako sa cestopisec dostane najprv k natočeniu filmu o práci reštaurátorov v kostole a následne k napísaniu knihy o výtvarníkovi?
Profesiou som taká kancelárska myš: administratívna práca, tabuľky, čísla. Spomínané činnosti sú mojím voľnočasovým hobby na prečistenie hlavy. Položartom hovorím: som hľadač pokladov. Nebehám po lesoch s detektorom kovov. Vyhľadávam „rodinné striebro“, v okolitom svete prehliadané či neznáme počiny našich rodákov. Môže ísť o výstup na strmú horu alebo hodnotné umelecké dielo.
Máte príklad takéhoto spojenia?
Výtvarníci R. Long a H. Fulton prezentujú svoj pohyb v horách v najprestížnejších galériách sveta. Ani znalci horolezectva ako Reinhold Messner či Doug Scott nevedeli veľa o tragickej výprave slovenských horolezcov v juhozápadnej stene Everestu. Pri našich debatách, keď sa zaujímali o detaily tohto výstupu z roku 1988, som si uvedomil, že pohyb v horách nepovažujú za šport, ale za umelecké dielo. Do filmu Na východ od Everestu o výnimočnom počine štvorice našich horolezcov som zakomponoval tibetskú poéziu v pôsobivom predvedení Dušana Jamricha.
Čo bolo impulzom na to, že ste sa rozhodli zmapovať život košického výtvarníka Júliusa Jakobyho?
V minulosti vydané jakobyovské monografie nezoženiete ani v antikvariáte. Túžil som vlastniť takúto knihu. Keď kníhkupec Karol Voleman v košickom Artfore koncom decembra 2016, možno položartom, utrúsil vetu: ‚,Chlapci, nepozerajte na Jakobyho v počítači. Radšej spravte knihu," bolo mi jasné: takáto výzva sa neodmieta. Jakoby patrí medzi poklady, ktoré sa patrí objavovať, spoznávať.
Stretli ste sa s Jakobym osobne?
Keď som po rozhovore s kníhkupcom Volemanom vychádzal na ulicu, spomenul som si na prvé stretnutie s Júliusom Jakobym. Odohralo sa okolo roku 1964 pred vstupom do kníhkupectva, ktoré susedí s domom Antona Jasuscha, legendy nášho moderného výtvarníctva. Zapôsobili na mňa Jakobyho pumpky, biele vlnité vlasy i nízky vzrast jeho priateľa Ľudovíta Felda, skvelého kresliara, ktorému som mohol hľadieť do tváre bez zakláňania hlavy, ako to robia deti pri sledovaní rozhovorov dospelých. Dnes môžem vyjadriť ľútosť nad nevyužitou príležitosťou navštevovať Jakobyho ateliér. Stretávali sme sa príležitostne na ulici, väčšinou v spoločnosti Jakobyho rovesníkov, ktorí boli našimi rodinnými priateľmi.
Mali ste blízko k výtvarnému umeniu?
Odmala som sa sústavne pohrával s modelárskou hlinou. Nestal som sa Feldovým ani Jakobyho žiakom, ale výtvarnú školu v blízkosti Jakobyho bydliska, kam na žiakov občas dohliadala Jakobyho manželka, som navštevoval rád.
Čo bolo pri tvorbe monografie najťažšie?
Keďže išlo o obrazovú publikáciu, kde je dôležité, aby farba reprodukcií zodpovedala originálu, kľúčové bolo docieliť túto jednotu. Ku knižnej grafičke Kataríne Rybnickej sa v tejto fáze pridal Boris Vaitovič. Výsledok pozitívne ovplyvnil profesionálny prístup tlačiarní v Banskej Bystrici.
Od koho ste získali najviac informácií?
Do knihy svojou troškou prispeli takmer všetky galérie, ktoré vlastnia Jakobyho diela, i mnoho súkromných zberateľov, pamätníkov, Jakobyho rodinných príslušníkov. Bez ich pomoci by publikácia nemohla vzniknúť. Zásadný vklad prišiel z Východoslovenskej galérie v Košiciach, kde sa nachádza najväčšia zbierka Jakobyho obrazov. Studnicou poznatkov bol inžinier György, maliarov synovec, i archívy, ktoré mi z maďarčiny prekladal Ondrej Jurín.
Súčasťou knihy je aj spomínanie sochára Juraja Bartusza na svojho o generáciu staršieho priateľa. Aká s ním bola spolupráca?
Profesor Bartusz je autorom viacerých výnimočných sochárskych portrétov Júliusa Jakobyho. Maliara často navštevoval, diskutovali spolu o všeličom, prevažne o umení. Jakobyho odhovoril od úmyslu svoje diela spáliť. V ateliéri profesora Bartusza som sa pred štvrťstoročím presvedčil, že práca sochára je drina, fyzicky náročná práca, kde musíte byť obdarení priestorovým videním. Už vtedy bolo pútavé počúvať sochárove spomienky na legendárne postavy, pôsobiace na umeleckej scéne na začiatku 20. storočia v období najtvorivejších výbojov.
Foto: Jana Vargová
Prekvapili vás niektoré detaily zo života Jakobyho, ktoré ste sa dozvedeli?
Nevedel som o existencii Jakobyho ateliéru na košickej ulici Ťahanovské riadky s veľkými ateliérovými oknami, kde maliar pracoval v rokoch 1950 – 1964.
V knihe je 231 reprodukcií jeho diel i rodinných fotografií. Ako ste sa k nim dostávali, kto ich fotil?
Dodali ich múzeá a galérie doma a v zahraničí i nami najatí fotografi. Na knihe spolupracovalo 16 fotografov.
Jakoby svoje obrazy nazval frišnými… ako dlho trvala vaša práca na monografii?
Práca na knihe prebiehala v mojom voľnom čase, keď som sa nezaoberal povinnosťami v mojom zamestnaní. Príprava mi zabrala okolo dvetisíc hodín, nepočítam pracovný čas prekladateľov, fotografov, grafikov. Kľúčové pre pochopenie Jakobyho tvorivej metódy bolo maľovať pre vlastnú potrebu v Jakobyho štýle, napodobiť jemnú motoriku maliarovej ruky, ukladať farby, pracovať s riedidlom na Jakobyho spôsob, a z takto získaných poznatkov porozumieť umelcovej psychike.
Július Jakoby tvoril aj mozaiky. Viaceré boli poškodené, iné sa reštaurujú. Podarilo sa zistiť, koľko ich vôbec Jakoby vytvoril a čo ho viedlo k ich tvorbe?
Približne 22. Zoznam je uvedený v našej publikácii. Prvú mozaiku – podobu svätého Františka z Assisi vytvoril za účelom predaja košickému Hornouhorskému múzeu na začiatku druhej svetovej vojny, keď Jakobyho rodisko bolo súčasťou Maďarska. Pravdepodobne i plodné mozaikárske obdobie v rozmedzí rokov 1958 – 1968 motivovala možnosť istého príjmu, keďže išlo o objednávky štátu do verejného priestoru. A možno si pri pomalom ukladaní kamienkov do betónu chcel odpočinúť od vyčerpávajúcej maľby. Viaceré boli poškodené požiarom, vandalmi, sprejermi, ale aj nevedomosťou nových majiteľov budov – je moja, s mozaikou si môžem robiť, čo chcem.
Foto: Jana Vargová
Kniha je už v predaji a predpokladám, že ako každý autor ste dostali niekoľko autorských výtlačkov. Kto od vás dostal prvý výtlačok a prečo?
Prvým obdarovaným bol Bernard Blistène, riaditeľ Centre Pompidou v Paríži. Jeden z pracovníkov tohto múzea, keď sa do knihy zapozeral, s nadšením hodnotil Jakobyho práce. Videl v nich odlesk z ducha veľkých francúzskych maliarov.
Cena Dominika Tatarku
Je výročná literárna cena udeľovaná za dielo, ktoré vyšlo v predchádzajúcom roku. Ocenenie každoročne udeľuje Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika v spolupráci s porotou Ceny Dominika Tatarku a Nadáciou Milana Šimečku „za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku“.
