Foto: Archív Ivana Koleniča
Známemu literárnemu rebelovi Ivanovi Koleničovi vyšla na túto tému nová kniha Rozptylové lúky (vydavateľstvo Agentúra Signum). Hlavnou postavou je nepokojný autor. Hľadá si tému, trápi sa celým svojím životom, aj vývojom sveta. Už skoro ničomu nerozumie. Hľadá dokonca pomoc u psychoterapeuta, ktorý je však sám čudák. Dá spisovateľovi zázračný písací stroj, v ktorom je namontovaný počítač. A začnú sa diať zvláštne veci. Do jeho života vstupujú podivné bytosti, dostáva sa do zapeklitých situácií, je blízko zločinu, šialenstva.
Kolenič je majster predstavivosti, otvára krátery fantázie, tunely, v ktorých sa stráca dej, aby sa vynoril v úplnej inej realite. V texte ožívajú postavy, ktoré sú nám povedomé, spoznávame ulice, nálady, deje. Autor strká prsty do rán a kladie drzé otázky. Všetko je vyjadrené silnými obrazmi, lebo autor je aj výtvarník. Neštíti sa vulgárnosti, drsnosti, rád vyvoláva hnus, ale je to funkčné. Bez servítky vykreslí a nechá konať jednak postavy zo suterénu veľkomesta, ale aj tých fajnovejších ľudí, ktorí nemajú charakter, cit a ktorých život nemá zmysel. Koleničov text zaujme nielen ako strašidelný horor, ktorý má pobaviť, ale aj ako odvážny pranier toho, ako žijeme. Do nepokoja sa ešte stále ozýva mobil, ktorý nosí hrdina na hrudi (mimoriadna značka) a oznamuje hrôzy, ktoré sa dejú kde-tade po svete: o teroristoch, biede, migrantoch, politických podrazoch a podobne. Správ je tak veľa, že ich monotónny hlas ide človeku jedným uchom dnu a druhým von. Nič sa už nedotýka duše. Čo s týmto svetom? Pomôže kniha, ktorá sa končí slovami: "To je strašné, však? Toľko nešťastia, prišlo to až k nám.“
Nepotrebujem rebelovať
V Koleničových knihách sme vykreslení tak, že sa zľakneme aj sami seba. Naozaj sa tak vyvíjame? Opýtali sme sa priamo autora Ivana Koleniča, čím je pre neho dnešný svet inšpirujúci. Čo ho vie zdvihnúť zo stoličky, prípadne – čo ho k nej pripúta? Cíti sa ešte rebelom? V texte napríklad spomína oblievanie sôch, myslel to politicky?
„Nepotrebujem rebelovať. Na svet sa dívam s určitou ľahostajnosťou, z pozície človeka, ktorý vie, že jeho skutočná realita sa nedá vyjadriť, aj keby bol výnimočný majster slova. Obliate sochy som použil v inej súvislosti. Predaj umenia je založený na hlúposti ľudí, ochotných za nehodnotné nezmysly zaplatiť státisíce, milióny. Reakcia na politické šarvátky ako umelecký čin je z môjho pohľadu neuveriteľne úbohé konanie.“
V knihe účinkuje písací stroj, v ktorom sa skrýva skalárny počítač. Čitateľ musí byť troška pripravený aj po technickej stránke, aby si mohol predstavovať, ako asi taký stroj funguje. Ovláda Kolenič natoľko techniku, že si dovolil vymyslieť takéto monštrum? Čo ho k tomu viedlo? „Technológie sú ako ľahká deva, za pekným úsmevom sa skryje des. Nezáleží jej na tom, komu slúži. Väčšina ľudí na planéte nosí vo vrecku špičkové zariadenie a takmer nikto nevie, aký je jeho skutočný účel. Na ohlúpnutie populácie a manipuláciu je takýto stav ideálny. Pre istotu sme vyniesli na Mesiac akúsi archu so vzorkami DNA.“ Takže okolo nás je plno znepokojujúceho, všeličo sa deje a román na to upozorňuje.
Skutky majú odozvu
Poďme ale k jednoduchšej linke knihy. Bratislava vyznieva v románe Rozptylové lúky ako veľkomesto s hrozivým podsvetím a galériou bizarných figúr. Niektoré postavy z príbehu môžu byť čitateľovi známe, opýtali sme sa teda autora, kto mu stojí za to, aby ho opísal. A nemá s tým aj nepríjemnosti?
„Keď človek žil intenzívne, pozbieral príbehy ako trofeje. Pre autora kníh je užitočné, ak sa dostával do zložitých situácií. Je to balans na tenkom ľade a nijaký skutok nezostane bez odozvy. Navyše beletria je literárna abstrakcia, narába so širokou škálou prostriedkov, od fikcie po neľútostnú realitu. Keď sa farby na takejto palete pomiešajú, vyznievajú všetky postavy ako fiktívne. Opäť ide o manipuláciu.“
