Keď vojaci rozdávajú deťom rozprávky

S nápadom zostaviť knižku rozprávok z krajín, kde slúžili naši vojaci na medzinárodných misiách, prišiel Milan Gajdoš, bývalý profesionálny vojak. Spolu s kolegom Robertom Šerešom pred desiatimi rokmi, keď odišiel do zálohy, založili Vojenskú podpornú nadáciu a tá nedávno rozprávkovú knihu vydala.

„Nadácia pomáha najmä vojakom a ich rodinám, keď sa zrania či náhle ochorejú, alebo sa dostanú do iných problémov, no zároveň sa snaží podporovať kolektívneho ducha, dobré vzťahy, kamarátstvo,“ vysvetľuje Milan Gajdoš. Vďaka zbierkam a dôvere vedia pomôcť aj pozostalým rodinám, ak sa stane to najhoršie. Kolektív sa však dá stmeľovať aj tak, že v ňom nájdete pre všetkých spoločný menovateľ. No a čo všetkých ľudí spája? „Všetci predsa vieme, aké je to byť dieťaťom – a veľa z nás vie, aké je to mať deti. Vrátane vojakov, pravdaže. Všetci sa môžeme vcítiť do rozprávkových príbehov, preniesť sa tam za sedem hôr a za sedem dolín, kde dobro víťazí nad zlom a napokon všetci žijú šťastne, kým nepomrú…,“ hovorí Milan Gajdoš.

Práve preto sa spoločne so šéfredaktorom vojenského časopisu Obrana Pavlom Vitkom po troch knihách z vojenského života a histórie, ktoré v nadácii vydali už predtým, pustili kreovať knihu rozprávok. „Chceli sme mať knihu, ktorá by nám umožnila priblížiť sa najmä k rodinám, ktoré majú vojakov v misiách, oceniť ich aj takýmto spôsobom,“ dodáva Pavol Vitko. Od nápadu až po distribúciu nákladu to trvalo akurát rok.

Kniha rozprávok ako detektívka

Gazda z Bosny a Hercegoviny, ktorý rozumel reči zvierat, krokodíl a opica z Etiópie, angolská mungomba, ktorá kládla vajcia, mamonár Hasan z Jordánska alebo pyšná princezná z Mali či dedo z Lotyšska, ktorý vedel ľuďom poradiť – to všetko sú hrdinovia a hrdinky rozprávok z rôznych kútov sveta – a predsa nám už názov často napovie niečo povedomé. Ako je to možné, keď o Afrike či Ázii vieme stále tak málo? Jednoducho: aj tam žijú ľudia a mali a majú úplne rovnaké starosti, radosti a túžby, rovnaké ľudské vlastnosti, dobré aj zlé. Príbehy prerozprávali vojaci, ktorí v zahraničnom nasadení pôsobili, ale aj diplomati, novinári či rodáci z týchto krajín, ktorí žijú u nás. A tiež cestovatelia alebo charitatívni pracovníci, ktorí v tej-ktorej krajine pôsobili.

„Bola to tak trochu detektívka, lebo najskôr sme týchto ľudí museli vyhľadať, potom ich osloviť, presvedčiť – a toto všetko bola práca približne na sedem mesiacov,“ spomína iniciátor myšlienky Milan Gajdoš. Tak, ako rozprávky prichádzali, jazyková redaktorka Anna Šikulová ich upravovala do literárneho jazyka, Martin Kellenberger pripravil ku každej rozprávke krásne ilustrácie a popritom Pavol Vitko spracoval dokumentárnu prílohu s údajmi o všetkých 35 misiách a krajinách, kde od roku 1993 pôsobilo približne 20-tisíc našich vojakov a pridal aj dokumentačné fotografie. Hela Lednická bola zodpovedná za korektúry a Martin Kubáň s Davidom Leederom celú 378-stranovú knihu preložili do angličtiny, aby vyšla dvojjazyčne. No a záverečné slovo mal výborný grafik Otakar Hrabák.

V knihe sa stretávajú kozy aj mamby, žaby a hyeny, princezné, starci aj bohovia a obri tak, aký je svet pestrý. Nie nadarmo sa kniha volá Princ a krása zeme, podľa jedného z mnohých príbehov – veď v rozprávkach môžeme objaviť celý svet v jeho plnej kráse. A čo majú všetky rozprávky spoločné? „To, že dobro víťazí nad zlom, štedrosť nad chamtivosťou, odvaha nad zbabelosťou, múdrosť nad špekulantstvom…,“ pripomínajú tvorcovia knihy.

Prečo sa opica podobá človeku?

Niektoré rozprávky sú veselé, iné skôr poučné. „Smutne sa končí len jedna, volá sa Kostadinovo čestné slovo a je z Albánska. Všetky ostatné sa končia dobre – a to je dobre,“ dodáva Milan Gajdoš. Rád spomenie Začarované bociany z Iraku, aj rozprávku Dedova rada z Lotyšska. O tom, že Dom bez ženy je ako pec bez cesta, sa hovorí v rozprávke z Afganistanu, cyperská rozprávka má názov Hodža Aslant – drevorubač, Muž, ktorý robí dobro je zo Sýrie, Hadí kráľ a statočný roľník Vasva z Ugandy, Princ a jeho osud je z Egypta, Teklova koza z Eritrey, Malin Kundag a jeho mamka z Východného Timoru, Kráľov roh je zo Severného Macedónska, Starenka bylinkárka a zlodej z Kuvajtu či Dievča – žabka z Chorvátska. Princ a krása zeme je z Kosova. Dodajme, že slovenská rozprávka je autorská, napísal ju Ľubomír Feldek a volá sa Keď Pán Boh a Svätý Peter chodili po Slovensku.

Ľubomír Feldek tiež prebásnil pre deti inú z rozprávok. Jej názov je Prečo sa opica podobá človeku a pochádza z Mali. Jej posolstvo je však univerzálne: opica sa veľmi chcela stať človekom, kým pochopila, kde je slobodná. „Už sa takmer na človeka zmenila – no celkom nie. V pravej chvíli pravá múdrosť svitla zas v jej rozume. Rajom sa zas ako zviera s ľudskou tvárou poneviera a škrieka tam nadšene. Závidieť jej môžeme,“ končí príbeh opičej nedokončenej premeny básnik Feldek. Rozprávková kniha všetkým pripomenie, že aj v Lotyšsku zistili, že starých ľudí si máme vážiť pre ich životné skúsenosti, že aj v Chorvátsku môžu vidieť krásu ukrytú za žabacím zovňajškom a že traja bratia z Rwandy dostanú od života poučenie: nemali by sme kradnúť a klamať, ani smiať sa z ľudí, ktorí sú v nebezpečenstve, a že od svojich problémov nemáme utekať. A že nie každý človek sa ti za dobro oplatí dobrom, poznajú aj v Sýrii, ako potvrdzuje rozprávka Muž, ktorý robí dobro.

Ilustrátor Martin Kellenberger je poctený, že sa mohol na takejto peknej knihe podieľať, hoci to nebola ľahká práca a trvala mu niekoľko mesiacov. „Keby to boli napríklad len rozprávky z Afriky alebo zo Slovenska, bolo by to jednoduchšie, vtedy človek dostane zhora nejaký akord o flóre, faune aj o figúrkach a podľa neho postupuje. Takto to bolo náročnejšie, lebo som musel zladiť taký rozdielny svet – Chorvátsko, Macedónsko, Srbsko a zrazu bum – Afrika. A tá Afrika je iná na severe a iná na juhu,“ spomína akademický maliar. Ani opica nie je ako opica, taký makak vyzerá celkom inak ako pavián. Aj ľudia majú rôzne črty, rôzne oblečenie, ozdoby. Pomohol si však fotografiami od cestovateľa Ľuboša Fellnera, ktoré mu pomohli lepšie odhaliť osobitosti jednotlivých krajín a preniesť do obrázkov.

„Najkrajšie na knihe je posolstvo rozprávok, figliarstvo aj životná múdrosť, ktorú v sebe skrývajú,“ vyznáva sa výtvarník Martin Kellenberger. „Bol som až prekvapený, koľko krásy a ľudskej pravdy môže byť aj v jednoduchom príbehu,“ priznáva. Vybrať z toľkých príbehov niekoľko je preňho ťažké, páčila sa mu rovnako slovenská od Ľubomíra Feldeka aj Začarované bociany z Iraku, O gazdovi, ktorý rozumel reči zvierat z Bosny a Hercegoviny, ktorého kohút poučil, ako to v manželstve chodí. A vlastne všetky, ktoré s vtipom hovoria o prekonávaní prekážok. Ba aj v tých afrických nájdete Dobšinského.

Táto kniha môže podľa jej iniciátorov prispieť k budovaniu spoločnej identity a hrdosti vojakov a ich rodín, aj posilniť povedomie ostatných ľudí o živote našich vojakov. Rozprávková kniha Princ a krása zeme je však predovšetkým určená pre všetky deti. Tým, že je slovensko-anglická, môže byť aj pomôckou pri výučbe jazyka a tiež pre nich môže byť aj malým zemepisom, pri každej rozprávke je mapa príslušného svetadielu s vyznačenou krajinou, odkiaľ rozprávka pochádza. A možno si kniha nájde čitateľov aj medzi dospelými. Vojenská nadácia ako vydavateľ v spolupráci s Generálnym štábom Ozbrojených síl SR ju zaslala do každej z približne 550 rodín, v ktorých blízki slúžili aj cez Vianoce ako vojaci v medzinárodných operáciách. Kniha sa predáva v sieti kníhkupectiev, no primárne je to neziskový projekt a prípadný výťažok bude určený na charitatívne projekty Vojenskej podpornej nadácie. Prvé rozprávky z jej stránok už načítali na CD verziu Zuzana Kronerová a František Kovár.