Ste rodená Kežmarčanka, zúčastnili ste sa niekedy na tejto súťaži? Či už ako autorka, alebo porotkyňa?
Ani jedno, ani druhé. Na súťaženie som už bola mimo vekovej kategórie a do poroty by som si netrúfala ísť. V starších ročníkoch prichádzalo niekoľko tisíc prác, v posledných takmer tisíc. Toto zvládnuť a nikomu pritom – i keď nechtiac – neublížiť, je veľmi ťažké. Som už však jediná žijúca, čo nepretržite „fungovala“ pri organizácii Literárnych Kežmarkov.
Foto: archív Nory Baráthovej
Ako historička múzea som robila scenáre výstav, bola pri ich realizácii, dávala som dohromady príležitostné novinky či bulletin Slovo. Prednášala som na seminároch, urobila zopár scenárov o jubilujúcich osobnostiach (Hviezdoslav, Janko Chalupka, Karol Kuzmány), či pri 600. výročí kežmarského školstva.
Súťaž vznikla pod názvom Hviezdoslavov Kežmarok. Kedy a prečo sa súťaž premenovala? Boli ste pri tom?
Kežmarok je špecifickým mestom. Do konca II. svetovej vojny bol multinárodným – žili tu Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Bulhari, Maďari, Židia atď. Po II. svetovej vojne došlo k prevratným zmenám v národnostnom rozvrstvení. Do mesta prichádzajú rôzni prisťahovalci nielen z celého územia Slovenska, ale aj z Poľska a Maďarska. Všetko nemecké, resp. maďarské sa považovalo po vojne za fašistické. Preto sa nehovorilo napr. o kežmarskom školstve.
Bezprostredne po vojne sa vyskytli snahy o zlikvidovanie lyceálnej knižnice – najväčšej školskej historickej knižnice v strednej Európe – a budova lýcea sa plánovalo využiť na učňovskú školu. Zrejme nikto nevedel alebo nechcel vedieť, že na lýceu pôsobili a študovali aj slovenskí národní dejatelia, napr. Karol Kuzmány, Pavol Jozef Šafárik, Ján Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Samo Tomášik, Jonáš Záborský, Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský, Martin Rázus, Ivan Stodola atď. A boli tu aj budúci srbskí, českí, nemeckí a maďarskí literáti, výtvarníci, vedci a politici.
Kedy sa to prelomilo?
Znie to neuveriteľne, ale slovenský kežmarský kultúrny, hlavne literárny život sa v rozsiahlejšej miere začal prebúdzať až v polovici 60. rokov 20. storočia. Málokomu – aj Kežmarčanom – bola v tom období známa história kežmarského lýcea a veľmi málo sa dbalo aj na to (alebo vôbec nie), aby sa osvetlili a priblížili zásluhy tejto školy v slovenských literárnych dejinách.
Myšlienka sprístupniť slovenskú literárnu minulosť mesta Kežmarku uzrela svetlo sveta v profesorskom kolektíve (slovenčinári Ružena Baráthová, Pavol Karas a Michal Medvedz) Strednej všeobecnovzdelávacej školy (neskôr gymnázia) v Kežmarku, ale k realizácii mohlo dôjsť až vtedy, keď sa spoluorganizátorom stal mestský národný výbor.
Čo im umožnili?
Literárne slávnosti. Podnetom na ich vznik bolo sté výročie štúdií najväčšieho slovenského básnika Pavla Országha Hviezdoslava na kežmarskom lýceu v rokoch 1865 – 1870. Podujatie, ktoré sa uskutočnilo 17. a 18. novembra 1966, sa nazvalo Hviezdoslavovým Kežmarkom. Vydarilo sa a pokračovalo, ale podujatie sa nemohlo ďalej menovať Hviezdoslavovým Kežmarkom. A tak sa od II. ročníka začal používať názov Literárny Kežmarok (LK). Podľa navrhnutej koncepcie sa mal venovať slovenským osobnostiam spojeným s kežmarským lýceom.
Foto: archív Nory Baráthovej
A ako pribudla súťaž?
V treťom ročníku LK pribudla ďalšia „novota“. Vďaka ONV a Domu kultúry a vzdelávania v Poprade (zvlášť vďaka Jozefovi Kredátusovi a Petrovi Švorcovi, ktorí už niekoľko rokov predtým organizovali celoštátnu literárnu akciu Wolkrova Polianka), pribudla v Kežmarku súťaž pre začínajúcich autorov. Literárny Kežmarok takto dostal novú náplň a stal sa celoslovenskou kultúrnou záležitosťou.
Pozostával z dvoch hlavných častí: z recitačnej súťaže a zo súťaže mladých autorov. Táto súťaž pre žiakov ZŠ a stredných škôl, ba aj Slovákov žijúcich v zahraničí existuje dodnes. Popri nej sú semináre (v podstate moja starosť), výstavy (aj tu pomáham), večerné predstavenia (aj tie občas píšem), a od minulého roku „tvorivé dielne“ pre mladých autorov, vedené renomovanými spisovateľmi.
Tento ročník je venovaný 100. výročiu Hviezdoslavovej smrti a výročiam Janka Chalupku. Sú stále „živí“ aj pre mladé generácie?
Obávam sa, že v súčasnosti nie. Myslím, že za to môžu aj učebnice slovenskej literatúry od ZŠ po stredné školy. Vraj starí autori už súčasnú mládež nezaujímajú. Keby len starí literáti! Pomaly žiadni. Dnes sú prioritou mobily, počítače, vzormi a doslova malými bohmi sú extravagantní youtuberi… a učitelia sa môžu roztrhať. Hviezdoslav síce v literatúre je, či Janko Chalupka, neviem.
Foto: archív Nory Baráthovej
Vy ste o nich napísali zaujímavé knihy. Čítajú sa?
O živote Chalupku a jeho nešťastnej životnej kežmarskej láske Babette von Wieland by mi tohto roku mala zase vyjsť kniha Neľutujem, že som milovala a o štúdiách Hviezdoslava v Kežmarku mám historický román pre mládež Študent. Možno, že znova vyjde, lebo vydania oboch kníh boli pred vyše 20 rokmi.
Porotu povedú Monika Kompaníková a Daniel Hevier, ambasádorkou Literárneho Kežmarku je Tamara Šimončíková Heribanová. Mení sa niečo v organizácii?
V organizácii sa v podstate nemení nič, iba vďaka pani Heribanovej bude väčšia propagácia. Len aby nám neprišla do toho zase nejaká pandemická vlna.
Trvá záujem o písanie u študentov a žiakov?
Záujem klesá možno aj preto, že podobných súťaží pribúda. Podľa viacerých predchádzajúcich porotcov klesá aj úroveň prác (česť výnimkám). Jednou z príčin podľa mňa je to, že terajší mladí ľudia nečítajú tak, ako sme čítali my, ktorí sme nemali také technické výdobytky, aké sú teraz. Mali sme vzory (u mňa to bol Kästner, Rázus, Jókai atď.) Nedávno sa stalo, že profesorka istej strednej školy sa pýtala študentov, čo vedia o Goethem – a oni to meno ani nepoznali, dokonca nepočuli ani meno Boženy Němcovej… Čo potom chceme?
Oplatí sa dnes písať? Má to zmysel?
Dúfam, že áno, hoci… Dnes môžete vydať všetko, ak máte peniaze. Dnes sa poväčšine čítajú horory, sci-fi, limonádové ženské romány, teda veci, ktoré sa dobre predávajú, a pomaly zabúdame na poctivé diela našich literátov ako Ballek, Šikula, Jaroš, Solovič i ďalší. Ale určite máme vo svete jedno prvenstvo: skoro každý Slovák sa považuje za spisovateľa, lebo napísal aspoň jednu báseň, poviedku alebo dokonca vydal knihu. Čo tam po kvalite! A potom to aj tak vyzerá…
