Foto: Spolok Martina Rázusa v Liptovskom Mikuláši
Pred sto rokmi to bol nevídaný, priekopnícky čin. "Prvý pokus o vedecký prístup k realite slovenského života,“ napísal o polstoročie neskôr iný popredný slovenský sociológ Alexander Hirner.
Lajčiak sa ako prvý pozrel na rôzne stránky života Slovákov optikou modernej vedy, bez falošného romantizmu a nadbiehania.
Konštatuje síce, že materiálna i duchovná bieda – nevedomosť, v ktorej sa národ nachádza, je aj výsledkom neutešených spoločenských politických pomerov, ale odmieta všetko redukovať iba na ne. Tento "peknošpatný ľud“, ako nazýva Slovákov, netreba veľmi "velebiť, ale ani tupiť“. Vyzýva skúmať ho ako masu, celok, ale aj ako jednotlivcov. A prichádza k záveru, že mnohí si môžu za biedne postavenie sami. "Vinní toho sú si sami – svojou pasivitou, nečinnosťou, záhaľkou,“ tvrdí Lajčiak a hneď to dokladá príkladmi zo života.
Za jedno z najväčších ziel považuje alkoholizmus. "Diabolská povaha ľudu nášho vybúši s elementárnou silou menovite, keď je ľud náš pálenkou ochmelený,“ píše. "Tu sa stretáme po krčmách s bitkami, ktorých koniec neraz býva vražda..“
Čítajte aj Štefánik nestráca šarm ani v dokumentoch
Vari ako prvý v slovenskej vedeckej spisbe si Lajčiak všíma dvojaký vplyv verejnej mienky na správanie sa jednotlivca – prospešný i negatívny. "Kto sa verejnej mienke na odpor postaví, býva od masy ťažko odsúdený,“ upozorňuje. "Len silné indivíduá sa vedia vymaniť a nad ňu sa povzniesť…“
Veľmi kritický je Lajčiak k vtedajšej slovenskej inteligencii (,,zmalatnenosť ovládla inteligentné kruhy“), k jej vedúcim osobnostiam. Vyčíta im letargiu a pesimizmus až nihilizmus. "Takíto ľudia… viac škodia slovenskej veci ako osožia,“ tvrdí.
Nehľadiac na to, že bol evanjelickým kňazom, jeho kritika sa nevyhýbala ani duchovenstvu. "Kňazstvo nestojí na vedeckej úrovni svojho povolania,“ tvrdí. Na bohosloveckých fakultách dostalo dosť jednostranné vzdelanie, pokračuje, a to aj čo týka teológie. A cirkev ako celok? "S pokrokovým duchom času krok držať nechce,“ odpovedá. Ako príklad uvádza učenie Darwina. "Ján Lajčiak bol asi prvý Slovák, ktorý porozumel evolučnému učeniu,“ predpokladá náš súčasník, známy biológ Ladislav Kováč. "Čo to bola za jasnozrivosť, rozpoznať na začiatku 20. storočia, že Darwin predstavuje najväčší zlom v dejinách myslenia! (Mnohým to nedošlo dodnes.)“
Potom sa však nečudujme, že Lajčiakovi sa po absolvovaní dvoch zahraničných univerzít – v Lipsku a v Paríži – kde získal doktoráty z filozofie i teológie a ašpiroval na profesorské miesto, ušla napokon iba farnosť vo Vyšnej Boci na Liptove. A čo bola vtedy Boca? "Diera sveta, kde sa len zemiak rodí, kde sa neorie, len kope,“ tak ju charakterizoval evanjelický biskup Samuel Š. Osuský, ktorý napísal predslov k prvému vydaniu Lajčiakovej knihy.
Čítajte aj Roman Holec: Trianon - triumf a katastrofa
Nečudujme sa ani tomu, že dielo mohlo vyjsť až tri roky po autorovej predčasnej smrti (zomrel ako 43-ročný presne v deň vzniku Československa). Osuský našiel Lajčiakov rukopis v jeho pozostalosti. Bolo v nej aj 40-tisíc korún, ktoré farár našetril asketickým životom a – viete čím? Obchodovaním s dobytkom. Lebo knihu mohol vydať len vlastným nákladom. Ale už ju nestihol dokončiť, nieto vydať. Urobil to Osuský tri roky po Lajčiakovej smrti.
Teraz vyšla v pôvodnej podobe, so štúdiami Rudolfa Chmela a Ľudovíta Turčana, zásluhou Spolku Martina Rázusa.
