„Viac ako rok žijeme v mimoriadnej ohrozujúcej situácii,“ hovorí Mila Haugová. „Koronavírus pozmenil náš život a ak niekto povie, že vďaka pandémii sme si určité veci uvedomili a že možno sa budeme dívať na život inak, tak ja si to nemyslím. Pandémia je totálne katastrofálna situácia a môžeme len bojovať. Dodržiavať príslušné opatrenia, zaočkovať sa a tak sa uchrániť.“
Podobá sa život spisovateľky v karanténe tomu predtým? "Mohlo by sa to zdať, lebo písanie je osamotená činnosť, ale je to inak. Je rozdiel, či zostávam doma, lebo sa rozhodnem písať, alebo preto, že nesmiem ísť, kam chcem, lebo sú tu opatrenia – pritom o ich potrebnosti a nevyhnutnosti vôbec nepochybujem. Trápi ma denne iné: život mojich dvoch školopovinných vnučiek. Staršia sa neučila poriadne už od marca 2020, mladšia prváčka bola doma on-line tiež práve v čase, keď sa učila ťažké písmenká f, t, k. V čase, keď sa vytvára životne dôležitý dobrý vzťah k učeniu a zvedavosť na zázraky života. Teraz je šťastná, už chodí do školy, žiaľ, s maskou. Sledovala som, ako sa šiestačka Aimée učí on-line. Je nesmierne ťažké sledovať na malej obrazovke matematiku, kde je potrebné sústredenie, ale aj fyziku, biológiu. Predmety, kde sú potrebné pokusy a praktické cvičenia. Nebola telesná výchova, ani výtvarná a hudobná. Predovšetkým ale chýbal denný kontakt s rovesníkmi, kontakt, ktorý ich učí priateľstvu, spolunažívaniu s ostatnými. A spoznávaniu seba a svojich hraníc. Verte, že nemyslím len na svoje vnúčatá, ale na státisíce žiakov základných a stredných škôl, ktorí rok, čo stratili, ťažko nahradia, lebo už nikdy nebudú 12– alebo 15– roční. A naozaj sa nedali zabezpečiť rómskym deťom tablety, telefóny alebo aj počítače?“
Vráťme sa však k otázkam o živote v kultúre. Spisovateľka hovorí: "Pre mňa sú kultúra a vzdelanie spojené nádoby. Vzdelaný národ sa stará o svoju kultúru a kultúrny národ o svoje vzdelanie. V našej krajine akoby ani jedno, ani druhé celkom neplatilo. Okrem možnosti priameho stretávania priateľov a kolegov, okrem literárnych podujatí a koncertov, mám skoro všetko, čo potrebujem, doma. Milované knihy, aj hudbu z platní alebo CD. Osvedčila sa mi kombinácia J. Savall, S. Richter a I. Ojstrach a G. Sokolov. Celý ich repertoár. A potešia ma aj Bob Dylan, Rolling Stones alebo Pink Floyd. A práca v záhrade. Vlani sme strávili karanténu a prázdniny práve v dome a záhrade, a toto všetko je nielen radosťou, ale aj inšpiráciou. Chválim svoj počítač a telefónik, že mi dovoľujú kontaktovať okruh priateľov: rozprávať sa a písať si. A predovšetkým verím, že rozumnou disciplínou a postupným očkovaním budeme čoskoro pokračovať vo všetkom, čo život prináša. Predsa sa Persefona vracia každú jar späť na zem a všetko znova ožije. To nie je len mýtus. Je to nádej.“
