„To bolo všetko, čo som si za tridsaťšesť rokov života nahonobil. Za celý život v mojej vlasti. Pomyslel som si: to predsa nemôže byť všetko. A sám som si aj odpovedal: ale áno, môže,“ hovorí autor Sergej Dovlatov. S jedným došteným kufrom, zvnútra oblepeným fotografiami Armstronga, Josifa Brodského a Lollobridgidy v priesvitných šatách, vycestoval zo svojej domoviny do Talianska a potom do Ameriky. Po rokoch ho objavil zabudnutý v skrini a tá kôpka čudných starých a zbytočných vecí sa stala námetom jeho čarovných smutnosmiešnych poviedok. A tak sa postupne spolu s autorom hrabeme v starom kufri a po kúsku spoznávame krajinu a ľudí, ktorí tvorili ten bizarný svet, v ktorom prežil svoju mladosť Sergej Dovlatov, ruský spisovateľ a novinár.
Fínske zelené krepsilonové ponožky sú dokladom autorovej „kriminálnej mladosti“ aj spomienkou na prvú lásku a starých priateľov. Odvtedy sa autor stihol oženiť a založiť si rodinu, zažil konfrontáciu s mocou, prišiel o prácu a mesiac si posedel v base. A napokon emigroval. „Za tie roky sa naši priatelia zamilovávali, sobášili, rozvádzali. Na túto tému písali básne aj romány. Sťahovali sa z jednej republiky do druhej. Menili povolania, presvedčenia, zvyky. Stávali sa z nich disidenti a alkoholici. Siahali na svoje aj cudzie životy. Ako pevne napnuté struny praskali vzťahy medzi ľuďmi,“ načrtáva Dovlatov.
Žena môže pre ruského spisovateľa urobiť tri veci. Môže ho živiť. Môže bezvýhradne uveriť tomu, že je geniálny. A nakoniec – môže ho nechať na pokoji.
Lenže to by nemohol byť on, keby vzápätí neprešiel do veselého tónu: Žena môže pre ruského spisovateľa urobiť tri veci. Môže ho živiť. Môže bezvýhradne uveriť tomu, že je geniálny. A nakoniec – môže ho nechať na pokoji. Mimochodom, to tretie nevylučuje druhé ani prvé. Dovlatovovo manželstvo v každom prípade prežilo aj cestu za oceán, len stará popelínová košeľa akoby hovorila: „Je šialenstvo žiť s chlapom, ktorý neodíde len preto, že je lenivý.“
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Majster apokalypsy a jeho Melanchólia vzdoru
Solídny oblek s dvojradovým zapínaním si celkom „pošvejkovsky“ kedysi vymohol od svojej redakcie ako služobnú uniformu, veď reprezentoval na pohreboch dôležitých ľudí. Dôstojnícky opasok, z ktorého sa vďaka upravenej pracke stala nebezpeční zbraň, je spomienkou na časy, ktoré strávil ako dozorca v pracovnom tábore. Bunda pochádza priamo od francúzskeho maliara Fernanda Légera a Dovlatovovi poslúžila, aby načrtol svoj pôvod: „Ak mám veriť Hemingwayovi, tak chudoba je pre spisovateľa nenahraditeľnou školou. Robí človeka ostražitým. Zaujímavé je, že to Hemingway pochopil až vtedy, keď zbohatol…“ Situáciu svojej rodiny sviežo ilustruje na vzťahoch s rodinnými priateľmi: Čerkasov bol významný herec a poslanec Najvyššieho sovietu. Môj otec bol radový divadelný zamestnanec a syn buržoázneho nacionalistu. Čerkasov dával otcovi rady. Jeho manželka dávala mame šaty a lodičky.
Každý z predmetov v starom kufri je spojený s kúskom života v sovietskych reáliách, ktorý vie priblížiť s humorným nadhľadom a vo svojej lakonickosti absolútne verne.
Každý z predmetov v starom kufri je spojený s kúskom života v sovietskych reáliách, ktorý vie Dovlatov priblížiť v šľapajach Iľfa a Petrova, Zoščenka aj Bulgakova s humorným nadhľadom a vo svojej lakonickosti absolútne verne. Cudzí špióni, domáci alkoholici, hrdinskí zlodeji a zločinní hrdinovia, všetci sa zmestia pod jeho baranicu, získanú po pitke v bitke. Až kafkovsky absurdné situácie, ako príbeh dvoch židovských bratov, ktorí k sebe začali pociťovať národnostnú nevraživosť: jedného zavreli, druhý ukončil vysokú školu marxizmu-leninizmu a zbohatol. Noviny potrebujú článok o hrdinovi, no musí zapadať do šablóny podľa národnosti aj profesie. Kradnutie, ktoré v krajine nadobúda až metafyzický charakter – zlodejstvo bez akejkoľvek príčiny. Aj takéto príbehy prežil Sergej Dovlatov a ako vraví spisovateľ Dušan Dušek, závidím každému, kto jeho knihu ešte nečítal.
