Divočina a harmónia v obrazoch Karola Ondreičku. Ako som poznala známeho výtvarníka

S červeným srncom na obálke vyšla monografia Karola Ondreičku. To mi pripomenulo, ako sme sedeli na malej verande poľovníckej chaty v Borinke. Okolo hlboké lesy, ticho. Zrazu jedna z nás skríkla: Had! V tej chvíli už všetky dievčatá vyskočili na lavicu a zúfalo sledovali háďa skrútené v kúte.

, 17.05.2021 06:00
jelene, Karol Ondreička Foto:
V panoráme hôr dominujú zvieratá, ktoré boli pre Karola Ondreičku večnou a milovanou inšpiráciou.   

O chvíľu prišiel Hanin otec, s ktorým sme boli na výlete, a povedal, že sa nemusíme báť tohto hada a vôbec prírody. Bol to otec našej spolužiačky, významný slovenský maliar Karol Ondreička, ktorý bol aj poľovník a brával nás do lesa. Rozumel horám, zvieratám aj deťom, a to všetko sme v jeho tvorbe cítili.

Ondreičkove obrazy boli plné dobrodružstiev, napätia, veľkých pocitov aj myšlienok. Potvrdzuje to aj spomínaná monografia, ktorú vydal Slovart pod názvom Karol Ondreička 1898 – 1961. Autormi sú Aurel Hrabušický a Silvia Ilečková, na obale je nielen jeleň, ale aj vrchy. Všetko zjednodušené do majestátnosti, v čom bol Ondreička majster.

Otvorený ateliér

Obrazov prírody a zvierat bolo v byte u Ondreičkovcov veľa. Mohli ste oči nechať na podmanivých diviakoch, líštičkách, medveďoch či psíkoch. Často bol na obraze aj poľovník, ktorý pôsobil ako mierumilovný ochranca prírody. Na veľkých plátnach sa dali obdivovať krajinné scenérie, panorámy hôr v nezvyčajných farbách, napríklad s modrými medveďmi, ale aj detaily lesných zákutí s papradím, trávami a tieňmi stromov.

Monografia Karol Ondreička 1898-1961 Foto: Slovart
Karol Ondreička 1898-1961 Monografia Karol Ondreička 1898-1961

Ondreička vedel kombinovať realitu s fantáziou, poéziu s intelektom. Aj na nás deti to zázračne pôsobilo. Rodina maliara bývala na Gorkého ulici v centre Bratislavy, a keďže sme boli s jeho dcérou Hanou od tretej triedy spolužiačky, často sme k nim chodili. A im to vôbec neprekážalo.

Obrazy Karola Ondreičku

Pozrite si obrazy Karola Ondreičku

Fotogaléria
Napínavé
		poľovnícke príbehy boli častým námetom...
Karol Ondreička:
		Trenčianske Teplice II.,...
+2Karol Ondreička:
		Trenčianske Teplice I., 1924

Dnes je v Bratislave pomerne dosť ateliérov – v druhej polovici päťdesiatych rokov sa už pri výstavbe nových štvrtí (ako napríklad Ružinov) rátalo aj s takýmito luxusnými pracovnými priestormi, mnohí výtvarníci si prerobili na pracovne povaly starých domov alebo si postavili rodinné domy s ateliérmi. V päťdesiatych rokoch minulého storočia však bola ešte bytová kríza a výtvarníci maľovali väčšinou doma. Tak to bolo aj u Ondreičkovcov.

Sedemčlenná rodina mala iba trojizbový byt, ale išlo to. Ateliérom bol celý ich byt. Vkusný nábytok, zaujímavé obrazy, mnoho kníh, vôňa farieb, kultivovaná atmosféra, skrátka – úplne iný svet než inde. Mohli sme nazrieť aj do ateliéru, kde sedel pri veľkom písacom stole sám Hanin otec a niečo kreslil.

Eugen Nevan: Zasnená, 1946 Čítajte aj Eugen Nevan maľoval básne o ženách

Pod oknami na Gorkého hrkotali električky, v izbe bolo sústredené ticho. S odstupom času sa čudujem, aký bol tento umelec trpezlivý, že nás nechal, aby sme sa dívali. Veľa toho nenarozprával, ale v jeho ateliéri sme videli a cítili, čo to znamená tvoriť, ctiť si kultúru a prírodu.

Mlčanlivý bol Karol Ondreička aj v prírode. Keď vzal na výlet svoju dcéru Hanu, mohla s nimi ísť niekedy aj celá naša partia. Chata Dersu (nazvaná po známom lovcovi), ktorá patrila poľovníkom, bola veľmi skromná. Poľovníctvo chápali nie ako luxusný šport, ale ako spôsob zodpovednosti voči prírode, opatery zvierat. Na chatu sa nešlo autom, ale autobusom, a potom dlho, dlho pešo po lesnej ceste. To bolo práve to najkrajšie.

Naše zážitky sme potom nachádzali aj v obrazoch a kresbách Haninho otca. Sú mi stále blízke, a tak túto monografiu beriem do rúk s mimoriadnym záujmom. Vynárajú sa spomienky, vidím známe výjavy, ale niečo je aj iné. Začínam Karola Ondreičku vidieť nie optikou detstva, ale aj z inej strany. Nie ako Haninho otca, ale ako uznávaného klasika, príslušníka generácie, ktorá zakladala slovenské moderné výtvarné umenie. Pred očami sa mi odvíja nielen jeho príbeh, ale aj príbeh nášho umenia, našej spoločnosti.

Karol Ondreička sa venoval tiež ilustráciám pre... Foto: archív rodiny Ondreičkovcov
Karol Ondreička Karol Ondreička sa venoval tiež ilustráciám pre deti. Aj v tomto Úteku uplatnil zmysel pre humor.

Manželky manažérky

V tom čase som teda mala možnosť spoznať bratislavskú tvorivú etapu Karola Ondreičku. Kým sa však do hlavného mesta prisťahovali, mal už za sebou pôsobenie na viacerých miestach a život rozbehnutý. Staršie deti boli dospelé, synovia sa ženili, odchádzali z domu a rodine sa trocha uľavilo, ale problémy pretrvávali – nedostatok financií, tlak doby, to prenasleduje umelcov skoro vždy.

Hanina čiernovlasá energická mama, ktorá sa starala o chod domácnosti, sa síce stále usmievala, ale bolo jasné, že nie je jednoduché z ilustrácií a iných malých zárobkov udržať na úrovni veľkú domácnosť a postarať sa o manžela umelca. Pani Ondreičková bola moderná, priebojná žena, už vtedy stále nosila nohavice, hoci dámy ešte dávali prednosť sukniam. Ako viaceré manželky umelcov, napríklad dominantná, vysoká Šára Alexyová, manželka Janka Alexyho, bola aj schopná organizátorka a vedela veľa vybaviť. Skrátka, predobraz manažérky.

Zaspomínali sme na to všetko aj so spolužiačkou Hanou, dnes známou slovenskou výtvarníčkou Annou Ondreičkovou-Chovancovou: „Po študijných cestách do Francúzska, Talianska, Rakúska sa vrátil na Slovensko, tu boli jeho korene. Tak sa mu Slovensko stalo osudom a inšpiráciou jeho tvorby. Pred mojím narodením otec pôsobil ako učiteľ kreslenia v Kláštore pod Znievom, to viem ale len z rozprávania.

Ja som sa narodila v Martine, v tom čase bol Martin strediskom kultúry. Sídlila tu Matica slovenská, kde otec viedol rôzne kurzy. Mal tam aj ateliér a ako deti sme veľmi radi u neho sedeli a dožadovali sme sa, aby nám rozprával rozprávky, ktoré si vymýšľaľ. Učil nás riekanky, ktoré nám boli smiešne. Do Bratislavy sme prišli, keď najstarší brat začal študovať na vysokej škole a aj kultúra sa už viac sústreďovala v Bratislave.

Otec bol milovník prírody, ktorú dôverne poznal. Chodili sme denne aspoň na prechádzky k Dunaju. Veľakrát nám spoločnosť robili kolegovia umelci, najčastejšie Janko Alexy, s ktorými vášnivo debatovali o umení, o zničenom Hrade a pamiatkach. Prechádzka sa končila v Klube výtvarníkov, ktorý sídlil hneď vedľa Vysokej školy výtvarných umení na Hviezdoslavovom námestí a nad ním bola aj výstavná miestnosť.“

Ťažký život umelcov

Áno, v tom čase bol ešte Bratislavský hrad v ruinách. Janko Alexy a ostatní výtvarníci sa usilovali o jeho obnovu, a človek dnes žasne, že sa im to aj podarilo. Monografia privoláva rôzne spomienky a vyvoláva asociácie. Je to konkrétny príspevok k slovenským dejinám, ku skúmaniu našej mentality. Zo skúseností generácií napríklad vyplýva, že je veľmi ťažko na Slovensku sa uživiť umením, lebo spoločnosť necíti potrebu svojich umelcov podržať, podporiť.

Karol Ondreička: Trenčianske Teplice II.,... Foto: Z knihy Karol Ondreička 1989-1961, Slovart, 2021
Karol Ondreička: trencianske teplice II Karol Ondreička: Trenčianske Teplice II., Námestie, 1924

Má to rôzne príčiny, ale podstata je v tom, že neexistuje tradícia, že ešte stále sa nevytvorila vrstva zámožných ľudí, ktorí by holdovali umeniu so znalosťou veci. Svojich umelcov raz milujeme, inokedy podceňujeme, stabilné zázemie umenie u nás nemá. Je málo zberateľov, ktorí by od umelcov kupovali, nemáme potrebu zavesiť si do bytu kvalitný obraz, tešiť sa z dobrého umenia, spoznávať jeho zákonitosti. No aj takéto monografie a vôbec hojná produkcia kníh o umelcoch nasvedčujú, že sa to už mení. Už sa máme nad čím zamýšľať a môžeme lepšie chápať sami seba.

Z Ondreičkovej monografie vyplýva aj to, ako museli umelci v päťdesiatych rokoch žiť vo svojej dobe, čeliť jej často nezmyselným požiadavkám, siliť sa do niečoho, odolávať tlakom, prekabátiť ideológov. Monografia ukazuje, že aj touto historickou húštinou prešiel Karol Ondreička so cťou. A o tom, že dobe nepoklonkoval, svedčí aj množstvo nerealizovaných návrhov pre rôzne novostavby, ktoré sú v knihe reprodukované.

Nezničme si madony

Boli sme vždy s kamarátkami pyšné, že obraz otca našej spolužiačky visí v Slovenskej národnej galérii. Zdalo sa nám to veľmi významné a v galérii sme sa preto cítili ako doma. Aj teraz si v monografii nalistujem obraz Cigánsky pohreb. Je v ňom zvláštna vitalita, hoci námetom je smrť. Ľudia sa v žiali pietne zhrčili okolo truhly, podporujú sa, ale – treba žiť ďalej. Pri chatrči sa suší farebná bielizeň, veselo povieva a okolo sa tmolí psík. Treba sa rozlúčiť s nebožtíkom, ale treba aj prať, kŕmiť, žiť.

Vždy v tom obraze nachádzam niečo nové. Teraz možno varovanie: Pozor na úbytok poézie všedného života. Pozor na stratu vznešenosti! U Ondreičku je jej plno. Rád maľoval madony a vlastne všetko v jeho podaní je „madonovské“, vznešené. Všetky jeho diela obsahujú túžbu po čistote, po harmónii. Či už je to priamo matka s dieťaťom, alebo krajina. Pocit monumentality, veľkoleposti, ktorý je v tvoriacom človeku, najmä mladom, z diela tohto maliara priam sála. Cítime ho v podobe životnej sily a milého dojmu, že Slovensko je naozaj najlepšie miesto na život.

Maľoval ale bez pátosu, vecne, hravo, veď Ondreička mal aj zmysel pre humor. Možno budete poznať jeho veselé obrázky pre časopis Slniečko alebo obrázky ku knihám J.C. Hronského či Ľudmily Podjavorinskej (Čin-čin). V monografii o tomto umelcovi nájdeme aj viacero raritných reprodukcií. Pre mňa to bola napríklad obálka knihy Karola Stráňaya z roku 1940 Prázdniny troch študentov alebo návrhy obálky na publikáciu Základy poľovníctva z roku 1959, či titulná strana Slniečka z roku 1949. Skrátka v monografii je kus našej histórie.

Mnohé z toho, čo je v obrazoch Karola Ondreičku, nachádzam aj v prácach jeho dcéry, maliarky Anny Ondreičkovej-Chovancovej. Poznám jej vývoj, ale neviem vlastne, či otec chcel, aby aspoň ona, jediná z piatich detí, pokračovala v jeho odkaze a stala sa výtvarníčkou.

„Keď som sa rozhodla pokračovať v jeho stopách, nebol nadšený. Vedel, že život umelca je veľmi komplikovaný. Vravieval mi, že ak chce byť človek dobrým umelcom, musí študovať, pozorovať a pracovať. U každého z nás detí ale akceptoval rozhodnutie, čím chceme byť. Konkrétne mi neradil. O svojej práci nerozprával a my sme sa snažili, aby sme sa ho nevyrušovali. Nebolo to vždy ľahké, lebo sme bývali v trojizbovom byte. Rodičia, päť detí a bratov kamarát, ktorý nemal kde bývať. To bývalo veselé. Nepoznali sme hádky, krik ani zvyšovanie hlasu, to u nás nebývalo. Vzájomne sme sa tolerovali. Mama bola tá, ktorá organizovala chod domácnosti a snažila sa otca odbremeniť od bežných starostí."

Má rada celú otcovu tvorbu, rada v nej pátra: „Našla som v jeho skicári napríklad vetu, že v obraze má byť niečo nedopovedané. To sa mi ako umelcovi páči. Divák si má dielo dopovedať. A môj pohľad na jeho obrazy či ilustrácie? Zadívam sa a objavujem: Kontrast farby, atmosféru, námet, nostalgiu, smútok a radosť.“

Pýtam sa ešte maliarovej dcéry, čo môže vedieť len ona. Splnil si otec svoje sny? Bol šťastný? „Otec zomrel náhle. Jeho tvorba nebola ukončená a určite si nesplnil svoj sen o cestovaní, o ktorom často s mamou rozprávali. Túžili navštíviť Paríž, Rím, Viedeň… Ale myslím, že bol aj tak šťastný. Miloval svoju rodinu, stál pri nás v úspechoch aj neúspechoch. Radil nám, ako to všetko zvládnuť s nepoškvrnenou morálkou, s úsmevom a optimizmom.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #monografia #knižná novinka #Karol Ondreička