Foto: Lindeni
Aj tam zakúsila rasizmus, šikanovanie a násilie, no vďaka svojmu daru vzdorovať dokázala kormidlo svojho osudu otočiť k šťastnej hviezde. Keď odchádzala so Slovenska, nevedela čítať ani písať. V Anglicku vyštudovala vysokú školu a o svojom živote napísala neuveriteľne otvorenú knihu Vyrástla som v gete. Je to strhujúce, ale šokujúce a vôbec nie príjemné čítanie. Pretože nám všetkým ukazuje, čo vidieť nechceme, že doma na Slovensku by „nebola nič“, skončila by nanajvýš v špeciálnej škole. Pretože je Rómka.
Doma, na Slovensku, im povedali, že „škola nie je pre Cigánov“.
Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej mame a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Paradox? Takých je v živote viac. V maminej rodine sa ženy živili prostitúciou, bol to jediný spôsob obživy, vďaka ktorému mohli prežiť a dať najesť svojim deťom. Ich drsný život sledujeme detskými očami malého dievčatka, ktoré túži po láske, ktorá sa z jej rodiny vytratila v dôsledku celých stáročí ponižovania a útlaku. Otec si v Nemecku zarábal nelegálnymi boxerskými zápasmi a Eliške sa postaral ešte o pár súrodencov, každý z nich má inú mamu. Jeho nacionalistické zmýšľanie má tiež korene v minulosti, v komplexoch jeho otca, ktoré si vybíjal na slabších. Eliškin otec zdedil po ňom tvrdé päste, a predsa chcel, aby jeho dcéra chodila do školy. Doma, na Slovensku, im však povedali, že „škola nie je pre Cigánov“.
Čítajte aj ECRI: Takmer 85 percent Rómov žije pod hranicou chudoby
V Anglicku ako ilegálny prisťahovalec od trinástich rokov pracovala do úmoru. Chodila upratovať, šila v krajčírskej dielni a po víkendoch ju vozili tancovať pre chlapov, ktorým pri pohľade na dieťa tečú sliny. O obchode s ľuďmi nevedela nič. „V tejto krásnej krajine som nebola slobodná. Pracovala som pre neznámy zdroj, ktorý bral peniaze od tých, pre ktorých som pracovala,“ spomína. Mesiace a roky ponižovania a strachu, umývania špinavých záchodov po ľuďoch, ktorí ich zašpinili, a s hnusom sa dívali na tých, čo ich čistia. A večer nezaspať, aby sa k nej za chrbtom manželky nedostal „pán domáci“.
Čítajte aj Agátka, dievčatko z osady, je svetovým fenoménom
„Bolo mi jedno, že všetky peniaze, ktoré som zarobila, som v hnedých obálkach odovzdávala neznámym ľuďom alebo rodine na Slovensku, či niekomu inému. Bolo mi jedno, keby som aj celú mladosť premrhala čistením záchodov a šitím. No ak som si túžila dať nejaký dar, bola to dôstojnosť. Chcela som sa prechádzať ulicami východnej Európy, kde sa na mňa pozerali ako na háveď, s dokladom o dosiahnutom vzdelaní vo vrecku a hlavou plnou vedomostí,“ spomína Eliška.
Nikoho neobviňujem. Nikomu sa nechcem pomstiť. Chcel sa len vyliečiť
Objavila radosť z poznania, obľúbila si knihy, no cesta za vytúženým vzdelaním nebola pre ňu zďaleka taká ľahká. Násilie a poníženie, ktoré prežila Eliška pre svoj pôvod, zanechalo následky na jej duši aj na jej tele. „Nikoho neobviňujem. Nikomu sa nechcem pomstiť. Chcel sa len vyliečiť,“ vyznáva sa Eliska Tanzer hneď na obálke svojej knihy. A po všetkých prežitých hrôzach dodáva: „Slovensko je krajina nedocenenej krásy, kultúrneho bohatstva a histórie. Bola by som rada, keby Slováci, ktorí budú čítať túto knihu, pochopili, že všetci sme súčasťou tejto úžasnej krajiny a že minulosť, prítomnosť aj budúcnosť Slovenska bude vždy zahŕňať aj Cigánov.“
Čítajte aj Ma bisteren! Nezabudnite - na rómsky holokaust
Ako hovorí etnológ Tomáš Hrustič v doslove, každá rómska osada a každé rómske geto majú veľmi konkrétnu históriu, za ktorou stoja rozhodnutia konkrétnych ľudí, ktorí napríklad vyhnali pár rómskych rodín v tridsiatych rokoch 20. storočia z ich domovov v centre dediny a určili im miesto pod lesom, kde si môžu postaviť chatrče. Teraz tam stojí chudobná osada plná ľudí, ktorí nemajú najmenšiu šancu sa z nej dostať, štítime sa ich a nazývame ich sídla ilegálnymi rómskymi osadami, pretože za tie roky sa nikto neunúval zaniesť dávne rozhodnutia do katastrálnych kníh. My sme tí, ktorí Elišku a jej rodinu obrali o dôstojnú budúcnosť, my sme tí, ktorí im ukradli chlieb a vybili sklá v oknách.
