Čo teda znamená vernosť dnes? Je dôležitejšie zachovať vernosť svojmu partnerovi či partnerke alebo samému sebe? Aj na tieto otázky nám autor odpovedal v rozhovore.
Foto: Valentina Vasi
Témou vašej knihy je vernosť – no vernosť tu má viacero významov – vernosť manželská, vernosť partnerská, vernosť samému sebe, vernosť svojej rodinnej histórii… Ktorá z tých rôznych druhov verností je podľa vás najdôležitejšia?
Najdôležitejšia je vernosť voči sebe samému. V knihe sa hovorí práve o konflikte, ktorý človek prežíva, keď chce zostať verný sám sebe, ale okolitý svet, zákony alebo city mu to nedovoľujú. A preto tento druh vernosti zostáva vždy akýmsi vyšším cieľom, vzdialeným výdobytkom človeka snažiaceho sa dosiahnuť súlad a harmóniu s vonkajším svetom.
Čo podľa vás znamená vernosť?
Pre mňa osobne vernosť znamená zostať sebou samým uprostred všetkých ostatných. To je tá najvernejšia vernosť. Byť tým, čím sme a pritom milovať ľudí, ktorí nás obklopujú, a žiť vo svojom svete spokojne. Toto je najvernejšia podoba vernosti.
Foto: Slovart
Vaši hrdinovia váhajú nad otázkou, čo im môže nevera vziať z ich manželstva. Uvažujú, či nemôže nevera manželský vzťah v jeho rutine po rokoch naopak obohatiť. Človek v západnom svete si nerád čokoľvek odopiera – zmenila na tom niečo terajšia doba, situácia s pandémiou?
Pandémia istotne otázku vernosti umocnila, pretože počas dlhých období lockdownov donútila k silenej vernosti ľudí, ktorých vzťahy obvykle zmierňovala rôznorodá a slobodnejšia, voľnejšia každodennosť. Čiže otázka vernosti počas pandémie vyústila do nadbytku jednak vernosti, ale aj túžby nie tak po jej porušení, ako skôr túžby po voľnosti a vyslobodení, túžby po slobode žiť svoj život podľa vlastných zákonov. Toto prinieslo obrovskú implóziu a z dlhodobého hľadiska ešte prinesie ohromnú vnútornú implóziu a značnú citovú explóziu aj spoločenských väzieb.
Nemyslím si, že nevera by mohla manželstvu pomôcť, som skôr presvedčený, že nevera môže pomôcť jednotlivcovi vo vnútornom raste. Ak sa potom jeho individuálna skúsenosť odrazí kladne v partnerskom vzťahu, je to v poriadku, to sa však stáva len zriedka, aspoň si myslím, inak mám pocit, že nevera obohatí len jednotlivca, nie kolektív, nie partnerov.
Čítajte aj Čo zistil špión tohto sveta?
V knihe sa morálna dilema a otázka viny objavuje v rôznych podobách: vernosť v manželstve, vernosť nejakým humanistickým ideálom v prípade fyzioterapeuta Andreu, splnenie si svojho sna za cenu manipulácie a klamstva pri kúpe nového bytu – pridali by ste dnes, pár rokov po napísaní knihy, nejaký nový motív?
S odstupom času by som možno pridal fakt, že človek musí spolužiť s prísnymi spoločenskými zákonmi, že musí zdieľať spoločné lôžko s vlastným manželom, manželkou, nútene s ním či s ňou prežívať spolu všetky fázy dňa, pravdupovediac, manželstvo by mohlo mať odlišnú voľnosť, v ktorej je priestor aj na oddelené momenty. Možno by som do románu zaradil aj akúsi voľnosť tohto typu, kodifikovanú v manželstve samotnom.
Ako ľudia budeme čoraz viac smerovať k jednoduchosti. Čím bude svet zložitejší, tým bude musieť byť človek jednoduchší
U vašich hrdinov sa často práve tieto rôzne významy vernosti dostávajú do vzájomného rozporu: manželská nevera môže znamenať ostať verný samému sebe, nevera voči rodinným tradíciám môže priniesť oslobodenie, ale celkom dobre to môže byť aj presne naopak. Ako si človek môže poradiť s dnešným zložitým svetom? Môže z toho čerpať návod na použitie?
Zložitý svet, v ktorom žijeme, je bohatstvo. Ako si s ním poradiť? Snažiť sa byť jednoduchí, prostí. Snažiť sa integrovať tú zložitosť sveta do individuálnej jednoduchosti jedinca. Myslím si, že ako ľudia budeme čoraz viac smerovať k jednoduchosti. Čím bude svet zložitejší, tým bude musieť byť človek jednoduchší.
Vašu knihu ste nazvali Vernosť, nemyslíte, že čitateľov by viac prilákal názov Nevera? A prečo ste si vybrali práve túto tému – je pre dnešného človeka podstatná? Ak áno, v akom zmysle?
Keby sa v knihe hovorilo len o nevere alebo o podvode, asi by z nej bol sentimentálny román z červenej knižnice. Tento román chce byť knihou, ktorá odhaľuje zložitú dobu, v akej žijeme, kde vernosť sebe samému má byť novým výdobytkom. Čiže, zo spoločenského hľadiska chce byť fotografiou toho, čo sa z nás stalo.
Foto: Valentina Vasi
V príbehu sa stretávajú osudy rôznych generácií, no necítiť z neho konflikt medzi „starým“ a „novým“ svetom, u vás akoby sa navzájom prijali a splynuli. Ako sa vôbec môžu navzájom pochopiť, keď sa svet mení tak rýchlo? Myslíte, že v Taliansku majú k sebe rôzne generácie bližšie? Aj Slovensko má silné rodinné tradície, no priepasť medzi rodičmi a ich dospelými deťmi sa niekedy zdá byť neprekonateľná.
Aj tu v Taliansku je veľký rozkol medzi starou a novou generáciou. Nové generácie sú často v ekonomickom područí, sú rukojemníkmi starších, ktorí mali vyššiu kúpyschopnosť. A napokon existujú aj generácie, ktoré sa konečne oslobodili spod tohto jarma, a podarilo sa im vyslobodiť aj zo silených vzťahov so starou generáciou. Toto je veľmi dôležité, cítiť sa slobodným, byť sebou samým a tiež nestotožňovať sa s ideami starej generácie.
Dej sa odohráva na dvoch miestach – v Miláne a v Rimini, čo sú miesta spojené s vaším životom – znamená to aj, že ste pri písaní čerpali zo skutočných postáv a situácií, alebo je to len fikcia na pozadí vám známych miest?
V tomto románe je veľa autobiografických čŕt, veľa fikcie, ale v každej mojej knihe sú mestá naštudované do najmenšieho detailu, priestor je pre mňa mimoriadne dôležitý pilier vernosti, v tomto románe tá skutočná vernosť je vernosť miestu, prostrediu, zmyslu pre geografiu.
Dôležitú úlohu vo vašom príbehu zohráva aj priateľstvo – priateľstvo medzi hlavnou hrdinkou a jej fyzioterapeutom, aj takmer zabudnuté priateľstvo medzi jej manželom Carlom a jeho spolužiakom, hlavná hrdinka na jednom mieste ľutuje, že sa už nestretáva so starými kamarátkami… No priateľstvá z vašej knihy nie sú celkom typické – prečo tam chýbajú?
Chýbajú tu priateľstvá, pretože v malomeštiackych príbehoch, keď sa ľudia zosobášia, priatelia z detstva, priatelia, ktorých sme si odviedli, sa často stratia, akoby manželstvo bolo akýsi opätovný začiatok akéhosi nového života. Ale to je chyba. A tak som chcel vidieť svojich hrdinov, ktorí hľadajú priateľstvá bez odvahy, ustráchane, ocitajú sa sami a ľutujú, že prišli o svoju mladosť.
Čítajte aj Vyrástla som v gete. Na východe Slovenska
Slovensko si celkom podmanila, tak ako aj iné krajiny, talentovaná rozprávačka Elena Ferrante, pomáha to iným talianskym spisovateľom ešte viac sa presadiť v zahraničí alebo skôr naopak, že to majú o to ťažšie?
Myslím, že talianska literatúra dosiahla v tomto období pomerne veľký rozkvet, predovšetkým v novej, rodiacej sa generácii. Elena Ferrante nám pomohla otvoriť dvere na knižný trh, ale súčasná talianska literatúra je skutočne úžasná, a dúfam, že zahraničie si to konečne všimne, pretože v minulosti sme zažili naozaj temné obdobia, kedy Taliansko odmietali. Teraz nastal čas túto tendenciu zmeniť.
V talianskom filme aj v literatúre sme boli zvyknutí na silné sociálne témy, pre vás nie sú aktuálne alebo atraktívne?
Ja som proti povinnosti rozprávať nasilu sociálne témy, ja som proti nútenej sociálnej angažovanosti. Práve naopak, som presvedčený, že literatúra musí mať slobodu vo výbere tém, dokonca aj intímnych, nádherných, a preto dosť bolo núteného hľadania sociálnych tém a angažovanosti, je predsa pekné aj pochopiť, že ľahkosť a intimita jednotlivca môže viesť k univerzálnosti.
