Román Odkiaľ si je skvelou ochutnávkou z kotla dejín

Nových známych sa zvykneme pýtať, odkiaľ sú. Často sa dočkáme aj prekvapujúcich odpovedí. Svet je v pohybe, ľudia sa sťahujú z jedného konca na druhý, opúšťajú svoje rodiská, usádzajú sa v neznámych končinách či v osvedčených lokalitách.

, 15.06.2021 08:00
Saša Stanišič: Odkiaľ si Foto: Odeon
Odkial si Saša Stanišič: Odkiaľ si

Niekoho ženie túžba po zmene a dobrodružstvách, iný je nútený utekať, lebo ho k tomu nútia zlé životné podmienky alebo politická situácia. V našom migrujúcom svete má teda otázka: Odkiaľ si? už aj nádych kádrovania. Povedz mi, odkiaľ si, a ja ti poviem, či ťa budem mať rád.

Útek z Bosny

Spisovateľ Saša Stanišič pocítil trpkosť tejto situácie na vlastnej koži a jeho nová kniha nazvaná Odkiaľ si je vyčerpávajúcou a dojímavou odpoveďou na danú otázku. (Vydal Odeon, preložila Milina Svítková.) Tento súčasný nemecký prozaik sa narodil v roku 1978 v juhoslo­vanskom Višegrade a v roku 1992 sa ocitol v celkom cudzom svete. S rodičmi ušiel pred hrôzami vojny z Juhoslávie do Nemecka. Mal vtedy štrnásť rokov a musel si získať rešpekt v krajine, ktorá prílevom emigrantov nebola bezvýhradne nadšená, hoci im otvárala náručie. Saša mal veľké ambície, chcel sa stať spisovateľom. A aj sa mu to podarilo. Presadil sa už skôr, ale v roku 2019, keď vyšiel v Nemecku román Odkiaľ si, získal aj prestížne ocenenie Nemeckú knižnú cenu. Je z neho uznávaný autor, ktorého prínosom je nielen literárna kvalita textov, ale najmä originálne objasňovanie zložitého vývoja na území bývalej Juhoslávie.

kniha Kon Przewalskeho Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Kôň Przewalského je vzácny. Tak ako ľudské city

V knihe píše o sebe, o svojej rodine, o udomácňovaní sa v novej krajine, o tom, že starú vlasť si človek nesie v sebe, že vlastenectvo nemusí byť rozbuškou, ale môže ľudí aj inšpirovať a spájať. Teraz žije Saša Stanišič v Hamburgu, narodil sa vo Višegrade. Nie je to však ten častejšie spomínaný Vyšehrad na severe Maďarska, blízo Štúrova, ide o starobylé mesto v juhovýchodnej Bosne a Hercegovine, ktoré leží na rieke Drine. Saša Stanišič má rozprávačský talent, ľudský uhol pohľadu a svoj rodný kraj približuje čitateľovi s bravúrou. V texte sa mieša básnický cit s vedeckou vecnosťou, používa umelecké aj publicistické metódy. Píše síce o svojom detstve a milovaných príbuzných s veľkým citom, no nie je to žiadna dojmológia. Miestami robí až vedecký výskum, inde píše reportáž a do toho vkladá lyrické opisy prírody, ľudí, príbehov.

Autor má naozaj šťastie, že dostal do vienka nielen spisovateľský talent, ale aj veľkú tému. A to je práve osud krajiny, odkiaľ prichádza. Bosna a Hercegovina. Toto miesto zaujíma celý svet. Stanišič zoznamuje čitateľskú verejnosť s konkrétnymi ľuďmi, ktorí tam, kde sa diali vojnové hrôzy, žili. Dejinné zlomy sa dotýkajú rodín. A rozvetvené rodiny v týchto končinách mali v rodokmeňoch rôzne národnosti, náboženstvá, rôzne politické názory, rôzne skúsenosti. Vojnu mali doma. Dejiny sa varia naozaj z pestrých surovín a posudzujú sa hotové chody. Stanišič však píše o tom, čo išlo do kotla. Ako to všetko bolo, akí boli ľudia, ktorí vojnu museli prežívať. A ako to bolo po príchode do emigrácie.

Priznal aj čierny čaj

V kapitole Cudzineckému úradu špekuluje napríklad, čo a ako napísať do dotazníkov, aby sa neskompromitoval, lebo v rodine bolo všeličo. Napokon sa rozhodne niečo aj vyškrtnúť, najmä o starom otcovi, ktorý mal aj politickú minulosť. Radšej píše neškodné veci o starej mame. Ako mu hrozila valčekom na cesto alebo ako chcel mať zlatý zub ako ona, a tak si ho fixkou zafarbil na žlto. Áno, v dnešnom svete je človek nútený všelijako taktizovať, aby si nepokazil renomé nevhodnými faktami z minulosti.

Stanišič si našiel vtipný spôsob, ako do textu dostať aj tie najchúlostivejšie témy a podať ich milo. Píše napríklad aj o tom, ako gumoval v rôznych testoch, ktoré mali zistiť, čo je zač. S detskou optikou napríklad rekapituloval, čo všetko pred vojnou mal a o čo prišiel. Mal napríklad zaujímavý vzťah k svojej angličtinárke, ktorá ho pozvala aj domov: „Bol som úplne mimo, nabudený ako príchod jari, jedli sme domáci angličtinárkovský koláč a pili sme čierny čaj. Čierny čaj som vtedy vyskúšal po prvý raz v živote, pripadal som si neskutočne dospelo, tváril som sa však, akoby som už čierny čaj roky píjaval a vysúkal som zo seba aj odborné uznanie: mám rád, keď nie je až taký veľmi čierny.“

To aj je ukážka, akým pôvabným spôsobom Stanišič píše. Vzťah mal nielen k učiteľke, ale aj k futbalovému mužstvu Červená hviezda – Crvena zvezda Belehrad. Emigroval so šálom vo farbách klubu na krku. Tento motív sa nesie celým rozprávaním a poukazuje, ako sa rozpad krajiny a vojna premietli aj do športu.

Houellebecq Moznost-ostrova Čítajte aj Čo zistil špión tohto sveta?

Posteľ z ulice

Stará mama Kristína, ktorá zostala doma, je jeden z jeho hlavných zdrojov informácií o koreňoch rodiny, o Bosne a Hercegovine. O Juhoslávii. O Osmanskej ríši. Vezme ho, už ako dospelého, do dedinky Oskoruša, kde bývali samí Stanišičovci a kde stretnú ďalšieho pamätníka rodu. Oskoruša je osamelá dedinka v horách (nájdete ju aj na mape), kde sú hroby predkov, ale život sa už presúva inam. Oskoruša dožíva. Zájdu aj na cintorín, hodujú na hrobe, ako je to podľa tunajšej tradície zvykom. Dávny život bol plný mystiky, legiend a družnosti. Všetko sa však mení a družnosť nadobúda nové podoby a nové pravidlá. Mala by byť nielen medzi rodákmi, ale aj medzi ľuďmi cudzími. Saša Stanišič tento trend okúsil v Nemecku. Ľudia boli k nemu, ako k „Juhošovi“, priateľskí, ale život v cudzom prostredí je niečo iné ako v dedinke, kde si naozaj doma.

Spisovateľ veľmi presvedčivo a pôsobivo opísal osudy svojej rodiny v oboch situáciách – v emigrácii aj v Bosne a Hercegovine. Nie je to ani ufňukaná, ani politicky vyšponovaná kniha. Stanišič od začiatku pristupoval k svojmu osudu ako k výzve. Má krásne spomienky aj na benzínku aralku, kde sa stretávala emigrantská mládež, bavili sa tam, počúvali hudbu. Spomína aj svoju prvú lásku, spolužiačku, Nemku, ktorá k nim aj chodievala. Nepovyšovala sa, rozumela si aj s jeho mamou. Píše o tom, ako si vážil, keď ho pozvali na návštevu rodičia spolužiaka do ich domu. A sníval o tom, že by niekto z domácich prišiel navštíviť aj jeho rodičov. Tí sa museli poriadne obracať, aby žili na istej úrovni. Aj tak mali nábytok z vyhodených kusov, ktorý nachádzali pri kontajneroch.

eliska tanzer vyrastla-som-v-gete Čítajte aj Vyrástla som v gete. Na východe Slovenska

Sašovi sa to bridilo, ale – čo mohol? Zažil veľa ponižujúcich a zraňujúcich situácií – napríklad už to meno bolo pre domácich komplikované, iritovalo ich množstvo mäkčeňov v mene a prevracali oči. Hneď bolo každému jasné, že to bude asi „Juhoš“ (ako rodákov v románe tiež autor nazýva, citujúc zaužívané slovo). No a teraz je to meno slávne, pozná ho celý literárny svet a už nikomu neprekáža, že je zvláštne. Skrátka, v románe je množstvo aktuálnych motívov, múdrych myšlienok, ale aj zábavy. Stanišič uvažuje o tom, ako žijeme, odkiaľ ideme a kam. Táto večná otázka je čoraz naliehavejšia. Nastala trma-vrma, veľké presúvanie, ale o duchovných cieľoch sa veľmi neuvažuje. Stanišičova kniha je v tomto smere motivačná.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #knižné tipy