Foto: Tatran, 2021
Kto by nepoznal Shakespearovho Hamleta, keď už nie priamo z divadla, tak aspoň z počutia? Hamlet a Hamnet sú v skutočnosti dve rovnaké mená, v matrikách na prelome 16. a 17. storočia celkom zameniteľné, ako píše anglická spisovateľka Maggie O'Farrellová. Rovnako, ako autori divadelných hier menia skutočným ľuďom na javisku mená, no ich postavy vykreslia presne až do najmenších podrobností.
Hamnet nás prenesie do shakespearovských čias, spoznávame bežný život mešťanov aj dedinčanov, ich radosti a starosti, odvahu aj chamtivosť, zlobu, žiarlivosť aj nehu a láskavosť. "V osemdesiatych rokoch 16. storočia mali manželia, ktorí bývali na Henley Street v Stratforde, tri deti – Susannu a potom Hamneta a Judith, dvojičky. Chlapec Hamnet zomrel roku 1596 vo veku jedenásť rokov. Jeho otec približne o štyri roky napísal hru pod názvom Hamlet,“ autorka pootvorí dvere do minulosti, no tieto slová sú zároveň jediné, ktoré spájajú dej priamo s Williamom Shakespearom. Celý príbeh by mohol byť príbehom niektorej inej rodiny z tých čias – nikde napadne Shakespearovo meno, ani iné názvy jeho slávnych hier. V knihe vystupuje len ako mládenec, syn, brat, potom manžel a otec. Napokon, v tomto románe Shakespeare nie je ten najdôležitejší, príbeh ich rodiny rozpráva najčastejšie jeho manželka Agnes.
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Problém Spinoza
Rozpráva o ich zvláštnom spojení, ktorým sú k sebe pripútaní, o sile lásky a dôvery. Agnes je zvláštne dievča, dcéra "lesnej ženy“, ktorá rozumie bylinkám, žije obklopená prírodou, vie čítať v ľuďoch – spoznať ich choroby aj iné trápenia a nazrieť do ich vnútra. On je vzdelaný učiteľ latinčiny s čistým srdcom, veď preto si ho vybrala, no gniavi ho vlastný otec, surovec. Jej zasa nedá dýchať macocha, ktorá prišla do ich domu po maminej predčasnej smrti. Obaja vedia brať aj dávať, no zároveň sa potrebujú vyslobodiť. On vie poskytnúť slobodu jej, ktorú v dedine považujú za čudáčku. "Práve preto ťa mám rád, že vidíš svet celkom inak ako ostatní,“ hovorí. A ona mu to vie stonásobne oplatiť svojou citlivou vnímavosťou. "Agnes si ho pozorne obzerá. Vyzerá ako predtým. Alebo nie? Tvár má pod strniskom žltkastú, pergamenovo bledú. Oči privreté, pod nimi červenkasté kruhy. Hľadí z obloka, ale zdá sa, že pred sebou nič nevidí. V ruke, spočívajúcej medzi nimi na stole, je iba prázdny vzduch. Vyzerá ako obraz muža na tenkom plátne, za ktorým nič nie je. Ako človek, ktorému vysali dušu alebo mu ju v noci ukradli. Ako sa to mohlo stať jej rovno pod nosom?“ pýta sa sama seba. A ako (takmer) na všetko, aj na túto chorobu nájde liek: sama ho pošle na čas preč, preč z otcovho dosahu a z domu, kde naňho už všetko padá.
Čítajte aj Domov je tam, kde ľuďom rozumiem
Len bezhraničná láska nechce druhého spútavať, vie vypočuť aj nevyslovené túžby, teší sa, keď ten druhý naberie dych a roztiahne krídla. A hoci sa život mladej rodiny zmení, doma sú už tri deti, roboty nad hlavu a muža takmer nevidno, prichádza domov, len keď mu to práca dovolí, stále žijú v zhode. A on je šťastný, lebo našiel, po čom túžil. Až kým jedného dňa do ich domu nezavíta smrť a nevezme si ich dieťa. Žiaľ, najmä ten materinský, je bezodný, nemá nikde koniec. No pasujú sa s ním aj sestry, aj chlapcov otec, každý po svojom. Hamnet je citlivým románom predovšetkým o sile lásky v jej rôznych podobách – o láske partnerskej a manželskej, materinskej, aj súrodeneckej. A otcovým liekom na bolesť je oživiť mŕtveho Hamneta na javisku, hoci v celkom inej podobe. Vďaka Maggie O'Farrellovej a jej krásnemu rozprávaniu uveríme, že sa všetko zbehlo práve tak.
