Pasca je zbierka textov, ktoré sú napísané rôznym spôsobom a sú z rôznych oblastí života. Obsahujú pamäť autorovu i celospoločenskú. Je v nich hĺbka skúsenosti, no aj prekvapujúca sviežosť. Autor vyjadruje svoje súčasné pocity a myšlienky, hoci píše o dávnejších dejoch. A hodnotí tak aj dnešný svet, priznáva, aký je prekvapený jeho vývojom: koľko múdreho ľudia vymysleli a akých hlúpostí sú zároveň schopní! Genialita a naivita v jednom. Pre literáta skvelý námet.
Pocity nám nevezmú
V poviedkach cítiť aj Jarošovu náturu. Je to človek žičlivý, láskavý, vyrovnaný, má zmysel pre spravodlivosť a je aj zvedavý. V jednej pasáži sa pýta, prečo je toľko netolerantnosti medzi ľuďmi. Napríklad aj v našej literatúre: Prečo sa toľko škrtá z literárnej pamäti? Ale zároveň sa Jaroš teší, že zážitky sa nedajú nikomu vziať, inými slovami skutočnosť sa nedá meniť: „Naše pocity nám nevezmú – lyžovačky, sánkovačky, športovanie, stretávanie sa, debaty o umení, lásky, to nám zostane.“ A zostane to aj v literatúre.
Foto: Pravda, Agentúra Signum
Jaroš nepolemizuje, neobhajuje, len umelecky popisuje život. Vracia sa aj k dávnym témam, ktoré sa už z beletrie vytratili – napríklad združstevňovanie či SNP a ponúka ich v novom svetle. Iné kapitoly zasa zavedú čitateľa medzi vzdelancov, na rôzne stretnutia, kde sa diskutuje a kde vystupujú aj konkrétne osobnosti, napríklad germanista Eduard Goldstücker, filozof Václav Bělohradský. Od ich názorov odvíja Jaroš dej, rekonštruuje rôzne podnetné okamihy z minulosti a aktualizuje ich. Pôvabná je poviedka, kde sa debatuje o súčasnom divadle a jeden z diskutujúcich si povzdychne, že nechápe, prečo je toľko alternatívnych divadiel. Voči čomu sú vlastne alternatívou? Táto otázka presahuje divadelný svet – ľudia sa stále chcú vymedzovať, protirečiť, len nebudujú základný prúd. Kam to povedie?
Hybe majú pyžamové prvenstvo
Zaujme tiež kapitola Abakus (dráma jednej synopsy) o korešpondencii mladého spisovateľa so skúseným českým režisérom, ktorý chce nakrútiť film podľa jeho poviedky. Tá je o lekárnikovi, ktorý sa kvôli handlovaniu s liekmi dostal do väzenia a po prepustení chce žiť vzorný život v čistej prírode. Nie je ale ani tak dôležitý dej príbehu, ako práca na scenári.
Jaroš sa sústreďuje na listy tvorcov. Režisér má nekonečné pripomienky, autor prepracováva a doťahuje text. Napokon však z toľkej roboty nič nie je, ale čitateľ si uvedomí, aký je rozdiel medzi dnešnými rýchlym spôsobmi písania a niekdajším nekonečným cizelovaním textov. Jedným z posolstiev knihy je teda aj pripomienka, že sám proces domýšľania, trpezlivé zdokonaľovanie je umením.
Všetky kapitoly knihy sa začínajú fotografiou Petra Jaroša. Vidíme ho v mladosti aj v súčasnosti. Počas čítania sa pozeráme autorovi do očí a máme pocit pravdivosti. Obzvlášť úprimne vyznieva pasáž, kde píše Jaroš o svojej rodnej obci Hybe. Vždy tam boli iniciatívni ľudia, mali divadlo, knižnicu, boli kultúrni, aktívni, a tak sa im aj dobre žilo. Upúta napríklad hrdá zmienka o tom, že v Hybiach začali ľudia – ako v prvej obci na Slovensku – nosiť pyžamá. Kedysi ľudia spali v tom, v čom boli cez deň. Zvyk prezliekať sa na noc bol pokrok. Vtedy bolo jednoduché k pokrokovému sa pridať. Dnes je to oveľa zložitejšie, svet je neprehľadný. S novou Jarošovou knihou sa v ňom dá vyznať lepšie.
