Foto: Premedia, 2021
Autorka opäť vedie rozprávanie v clivej archaickej tónine, ale upriamuje sa na súčasnosť. Dej sa odohráva na ťažko prístupnej samote, v horách, niekde na hraniciach Poľska a Česka. Tento motív má v knihe svoj špecifický význam, ale slúži aj na porovnávanie mentality susediacich národov. Hlavná postava, staršia pani, bývalá stavebná inžinierka Janina Duszejková – svoje krstné meno neznáša a radšej by bola napríklad Emília – občas zabrúsi pohľadom k českým končinám, aby si uvedomila, že čeština je príjemná a lahodná.
Jej melodickosť vraj takmer vylučuje zvady, kým drsnejšia poľština je priam stvorená na to, aby každý vyslovoval svoj názor takmer panovačne. Poľsko nie je jemné, ani prispôsobivé, naopak, je dosť temné, ako vyplýva z príbehu, ktorý – aj s prímesou mystickej atmosféry – modeluje Olga Tokarczuk. Píše o miestnych ľuďoch, o miestnych zvykoch aj o zvláštnych udalostiach. Téma však prerastá regionálny význam, lebo to, čo sa deje na samote Plošina, to, čo sleduje pani Duszejková, to sa odohráva aj na celom svete. Doteraz to aspoň tak bolo, ale – svet sa musí zmeniť! Niektoré zaužívané tradície treba odbúrať, opateru planéty treba zmeniť. Mnohé činy, ktoré sa zdali prirodzené, nebudú už beztrestné. Nový poriadok sa však nedá ani nastoliť, ani nariadiť, ľudia na nevyhnutnosť záchrany prírody musia prísť sami. Vie to aj Olga Tokarczuk a snaží sa svojou knihou verejnosť trocha „nakopnúť“.
Čítajte aj Nobelovkyňa Oľga Tokarczuk otvára album duše
Čudáci pri čaji
V prostredí Plošiny, kde má pani Duszejková dom a zároveň sa stará o chalupy, v ktorých cez zimu nikto nebýva, spoznávame viacero postáv. K jej blízkym priateľom patrí mladík Dino, s ktorým spoločne prekladajú anglického básnika Wiliama Blakea (názov knihy cituje jeho verš), sused Mátoha (každý z účinkujúcich má nejaké zvláštne meno, niektoré slová píše autorka s veľkým začiatočným písmenom, sú to všetko šifry), do deja vstúpi Boros, Predseda, Dobrá novina a ďalší. Auto sa zasa volá Samuraj.
Miestami je situácia priam romantická – Duszejková s Dinom si navaria čierny čaj – iba ten! – a každý navrhuje svoju verziu možného prekladu anglických veršov. Sedia nad textom hodiny a sú šťastní. Majú kamaráta aj v českom kníhkupectve v Náchode, čo naznačuje, že kultúrni ľudia sa aj v dnešných neprehľadných časoch vedia nájsť, držia spolu a pomáhajú svetu. Do ich partie patrila ešte mladá predavačka z mestečka a entomológ (špecialista na chrobáky) – už spomenutý Boros. Spája ich cit k umeniu, k prírode a z textu presakuje, že človek s takýmto jemnocitom je dnes už ponímaný ignorantskou väčšinou ako čudák.
Aj títo kamaráti pôsobia dojmom sprisahancov, ktorými sa vývojom udalostí aj stanú. Tajne pomôžu spriaznenej duši, ktorá v mene lásky k zvieratám koná protizákonne. Vo vzťahu človeka a zvierat sa už veľa zmenilo k lepšiemu, ale stále sú ešte zvieratá vydané človeku napospas. Ešte stále sa niekto rozhorčuje, či je správne starať sa dobre o psa, keď ani o mnohých ľudí nie je dostatočne postarané. Tento pochybný argument odznie aj v knihe a príbeh (metaforicky) na primitívne položenú otázku hľadá inteligentnú odpoveď.
Foto: SHUTTERSTOCK
Olga Tokarczuk proti rôznym zjednodušujúcim názorom rozvinula tvrdenie, že aj láska k prírode a k zvieratám sa môže – ako každý iný cit – vyhrotiť a vyústiť do tragédie priam shakespearovskej. Napísala o tom detektívku. Je zvláštna aj tým, že dôkazy a dôvody vrážd sa nenachádzajú iba na zemi, ale majú vesmírne súvislosti. Horoskopy a hviezdne znamenia si v dnešnom virvare všíma len málokto, ale to neznamená, že neovplyvňujú náš život. Hlavná postava si vie napríklad vypočítať aj dátum svojej smrti, a toto zistenie jej dáva pocit suverenity. Vie, že sa ešte nemusí báť smrti a môže sa pustiť do veľkého projektu pomsty. Ten je šokujúci, otázny, v závere až trocha operetný (prevleky, parochne), ale človek, ktorý má rád zvieratá, pocíti zadosťučinenie. Autorka priviedla dej do síce absurdného, ale úderného konca.
Čítajte aj Možno plakať, že sa končí jar? A prečo nie. Aká je kniha Jar od Ali Smithovej?
Tajomstvo psychiky
Okrem samotného detektívneho príbehu – pribúdajú zavraždení, stopy sú veľmi čudné – je v texte mnoho odkazov a úvah. Napríklad o ľudskej psychike. Podľa jej teórie ľudská psychika vznikla na to, aby nás uchránila pred videním pravdy. Je to nástroj prírody, ktorý má zaručiť, že nikdy nepochopíme, čo sa okolo nás deje. Psychika filtruje informácie, lebo človek by neuniesol celé poznanie. Najmä ak je, ako tvrdí autorka, poskladané prevažne z utrpenia.
Nepomáha ani religiózne prostredie, ktoré niekedy ešte situáciu komplikuje (medzi obeťami je aj farár). Tokarczukovej knihu možno uvítať ako kvalitné čítanie, ktoré sa síce nehlce, ale v čitateľovi zanecháva stopu a núti ho zamýšľať sa nielen nad tým, kto je vrah, ale aj nad tým, či je možné, aby sa niečo také stalo a aby sa našli obhajcovia takého činu. Kto má alebo mal niekedy psíka a mal ho rád, určite príbeh pochopí. A bodaj by takých ľudí bolo na svete čím viac. Aj Olga Tokarczuk na to asi myslela pri písaní knihy Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Aj kosti zvierat sú v hroboch.
