Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo. Tento odkaz napísaný na papieri vytrhnutom z bloku leží v lese neďaleko zrubu, do ktorého sa len nedávno nasťahovala starnúca žena Vesta so svojím psom Charliem. Mohol by to byť úvod k napínavej detektívke, lenže žiadne mŕtve telo nikde nie je. Zato vo Vestinej hlave sa začínajú odvíjať príbehy a možné súvislosti, ktoré sa prepletajú s jej vlastným životom.
Kto bola Magda? Kto ju zabil a prečo? A kto nechal v lese neďaleko jej domu takýto odkaz? Vesta sa na vlastnú päsť púšťa do pátrania a vykresľuje si profil obete aj možných páchateľov. Veď kto by veril starej žene, keď žiadny dôkaz o vražde okrem odkazu na lístočku nie je? Udiala sa vôbec? A ak áno, prečo mala nájsť ten odkaz práve ona?
„Akoby som bola ospalou sochárkou, ktorá sa vracia zo svojho ateliéru po dlhej noci strávenej morením sa s hlinou, a po tvrdej drine sa vyčerpaná vybrala do postele, nevediac, akú brilantnú bytosť vytvorila a nechala ju tma dole vyschnúť, aby sa v noci stala sama sebou, realitou nezávislou od nej. A tak sa Magda stala skutočnou,“ zdôveruje sa Vesta. A ako vraví, Agatha Christie ju naučila, že vinník sa väčšinou schováva priamo pod nosom. A to doslova.
Americká spisovateľka Ottessa Moshfegh je slovenským čitateľom známa svojím románom Môj rok pokoja a odpočinku (Literárna bašta, 2020), kde je hrdinkou mladá žena pociťujúca v rušnom svete osamelosť a prázdnotu.
Tentoraz je hrdinkou starena, rezká, no rovnako osamelá. Po smrti manžela sa rozhodne zmeniť svoj dovtedajší život, kúpi si zrub na brehu jazera, kde býval kedysi skautský tábor, a odsťahuje sa tam s jedinou živou bytosťou, ktorá jej na svete ostala, so svojím psom Charliem.
Má bystrý postreh, no nechce sa s nikým v okolí kontaktovať. Na novom mieste a bez manžela hľadá pokoj, vytvorí si nové rituály, svoj režim dňa s drobnými radosťami – prechádzka so psom, každý týždeň donut v miestnej pekárni, člnkovanie na jazere, pohár vína k dobrej knihe, pod oknom si vysadí kvetinový záhon. Lenže urna s manželovým popolom stále stojí v jej izbe a rozprášiť spomienky na dovtedajší život nie je také jednoduché.
"Keď som teraz snívala o Walterovi, bol opäť mladý. V mojej mysli bol stále mladý. Občas som čakala, že sa objaví vo dverách s kyticou ruží, v sladkom opare cigár, jeho jemné a silné ruky na šušťavom celofáne.
„Pre teba, holubička,“ vravieval. A ak nie ruže, potom knihu, ktorá by sa mi podľa neho mohla páčiť. Alebo novú platňu, dokonalú broskyňu alebo hrušku. Chýbali mi jeho premyslené dary, malé prekvapenia vytiahnuté z vrecka jeho zimníka."
Tak, ako sa detektívke postupne rozmotáva klbko otázok, aj Vesta, hlavná hrdinka útleho románu, postupne odhaľuje svoje vnútro. „Bolo náročné mať priateľov bez toho, aby si Walter myslel, že proti nemu kujem pikle. Myslím, že sa cítil prehliadaný: cítil, že ho väčšina ľudí nemala rada. "Ľudia sú idioti,“ takto si vysvetľoval svoju osamelosť. Občas sa sťažoval, že vďaka tomu, aký bol inteligentný, mal problém naozaj zapadnúť… Nikdy som sa neodvážila spýtať, čo si myslí o mojej inteligencii."
Magda mohla byť Vestina dcéra, ktorú nikdy nemala. S Walterom sa dohodli, že si život nemusia komplikovať deťmi. Vesta si dokázala predstaviť, ako jej dcéra dospieva, otáča sa jej chrbtom na znak vzbury, ako uteká schodmi v ich starom dome. Vedela si predstaviť dokonca aj jej izbu: lístky z koncertov, pásy fotiek, lístočky a pohľadnice pripnuté na stenu, na zapratanom stole upírske a detektívne romány so somárskymi ušami.
Zvláštna hrdinka vo zvláštnom románe, ktorému nechýba napätie, bystré postrehy ani prekvapujúce úlety mysle. Čo je fantázia a čo skutočnosť? Na začiatku bol jeden čudný odkaz na lístku v lese, na konci je iný odkaz z manželovej pozostalosti. Kruh sa uzatvára. Pri Ottesse Moshfegh sme už zvyknutí, že najviac napínavá je cesta vlastným vnútrom. Aj že osamelosť zabíja.
Kniha Smrť v jej rukách vyšla vo vydavateľstve Literárna bašta v preklade Daniely Krnáčovej.
