Dcéra zimy nenadchne ani neurazí

Autorka trilógie Insomnia Vladimíra Šebová sa rozhodla spracovať príbeh z prostredia slovanskej mytológie. Ako sama uvádza v autorskej poznámke, ide o písomne nedostatočne dochovaný úsek našej histórie. Napriek tomu sa rozhodla podstúpiť rozsiahle štúdium historických materiálov, aby vo svojom novom fantasy románe Dcéra zimy (vydalo CooBoo) mohla byť čo najautentickejšia.

06.09.2021 11:30
20 dcera zimy Foto:
Vladimíra Šebová: Dcéra zimy
debata

Stereotypné postavy

Hlavnými postavami Dcéry zimy sú sestry Morena a Vesna, ktoré sa kvôli kliatbe stali nesmrteľnými bytosťami. Ich mená vám môžu byť známe – Morena ako bohyňa zimy a smrti, ktorú dodnes v niektorých obciach „vynášajú“ ako slamenú bábku, a Vesna ako bohyňa jari a života.

Napriek tomu, že postavy sestier sú opísané pomerne podrobne, je možno trochu škoda, že sú ich charakterové vlastnosti také prvoplánové. Morena je bledá, stále chodí v čiernom a z úst jej vychádza až priveľa sarkastických poznámok. Ako úplný protipól pôsobí Vesna, ktorá je veselá, krásna a oproti Morene je pomerne naivná. Je škoda, že jej autorka nedala väčšiu hĺbku, ktorá by sa k jej postave hodila – namiesto toho tu máme dievča, ktorého jedinou túžbou je byť princovou ženou. Po pár stáročiach nesmrteľnosti síce zatúži po jednom obyčajnom živote, ten by však tiež asi najradšej prežila, ležiac kdesi na lúke s milovaným mužom.

Hlavná záporná postava je ukážkovým príkladom stereotypného zobrazenia zloducha vo fantastike. Nechýba mu dokonca ani smutný príbeh z detstva, ktorý zapríčinil jeho posun ku zlu. Je však otázne, či by spôsob vykreslenia postáv mal byť predmetom kritiky. Autorka sa inšpirovala postavami z legiend, o ktorých mali vtedajší ľudia isté predstavy – a v určitom smere to platí dodnes. Nehovoriac o tom, že práve v tomto žánri nie je jednoduché vyvarovať sa zaužívaným stereotypom.

Kde sú víly a škriatkovia?

Za negatívum románu sa dá považovať nízky počet nadprirodzených bytostí, ktoré sa v príbehu objavujú. Stretnutie s mavkami, duchmi dievčat so znetvorenými chrbtami, bolo napríklad veľmi zaujímavé a nevšedné. Autorka mohla čitateľa pokojne zoznámiť s viacerými zázračnými tvormi slovanskej mytológie – nikto by sa za to na ňu nenahneval.

Dej, ktorý sa odohráva vo dvoch časových úsekoch, je dobre ucelený. Postupne sa nám tak odhaľujú jednotlivé kúsky skladačky, vďaka ktorej až na úplnom konci pochopíme podstatu celého príbehu. Ten našťastie nie je predvídateľný, a zároveň nie je ani príliš komplikovaný.

Po dočítaní knihy človek zistí, že to bol vlastne celkom obohacujúci zážitok a že by pokojne prečítal aj pokračovanie. Má síce zopár nedostatkov a autorkin štýl písania nie je ešte úplne vycibrený, v konečnom dôsledku však ide o dobrý román. Bolo by zaujímavé zoznámiť sa aj s ostatnými bohmi okrem Velesa, spoznať nové tvory žijúce v temných lesoch a zistiť, ako sa darí Morene a Vesne.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nová kniha