Koleničova kniha nie je vôbec jednoduchá na čítanie, už vôbec nie na pochopenie a pre niekoho zvyknutého na románovú realitu lineárnych príbehov môže vyzerať ako obhajoba teórie chaosu, stvoreného stovkami slov, ktoré sa nám roja v hlave aj vtedy, keď nie sme spokojní so spôsobom svojej existencie.
Rozptylové lúky určite dávajú podstatne viac odvážnych otázok, než by núkali naozajstných odpovedí. Je vo veľkej miere rázovitým rébusom, ktorý si musí každý interpretovať podľa svojej skúsenosti, nielen s čítaním, ale aj svojbytným nazeraním na svet. Hoci by sme v prvom pláne mohli veľmi jednoducho rozprávača príbehu stotožniť s autorom, všetko môže byť aj inak. Je tento príbeh snahou o dešifrovanie vlastnej existencie a otváraním mnohých, doteraz na tri zámky zatvorených 13 komnát? Sú často takmer neuveriteľné príbehy a prazvláštne príhodičky nehrdinského a životom zmietaného hrdinu – rozprávača a snívača „príbehu“ len parafrázami jeho vlastných zážitkov, ktoré spojil do vlastne nijako nesúvisiaceho príbehu, ktorý sa stále pohybuje na tenkej hranici medzi snom, halucináciou, snívaním, hypnózou, urieknutím, posadnutím a prekliatím?
Rozptylové lúky určite dávajú podstatne viac odvážnych otázok, než by núkali naozajstných odpovedí. Je vo veľkej miere rázovitým rébusom, ktorý si musí každý interpretovať podľa svojej skúsenosti.
Snaží sa nám kujon Kolenič veľmi nenásilne a zrejme aj zábavne naznačiť, že vlastne nikdy nie sme a nebudeme strojcami vlastných osudov, ale že náš život bol od počiatku limitovaný a editovaný niekým iným? Sme bábky v jednom megaobrovskom divadle, kde ťahá za nitky niekto neznámy a náramne sa pritom baví? Je potom skoro ľahostajné, ako túto vyššiu, inteligentnú silu pomenujeme: či je to Energia, Boh, Svetlo, Satan alebo nejaká univerzálna, vesmírna múdrosť a esenciálna vedomosť, čo prechádza priestorom a teda prenáša sa aj na bytosti z našej planéty.
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Hamlet ako ho nepoznáte
Kolenič je umelec roky parádne prednastavený (nielen) na písanie vlastnou existenciou a ja sa ani nedivím, že tak ako morská huba nesmierne nasáva a vníma podnety a minipríbehy okolitého sveta. Načúva rozličnostiam jeho rečí, ráznym rozkazom, nechutným nadávkam aj blahosklonným blahorečeniam – je uchvátený stále naším jazykom, sladkobôľnou slovenčinou, ktorá je preňho živým a okázalo ohybným materiálom, z ktorého sa dajú a majú stavať sochy slov a pradená príbehov, ktoré sa skladajú do snov, ale aj katastrof, čo môžu byť pre niekoho aj požehnaním.
Kolenič počúva, pozerá a zapisuje si kontinuálne do pamäti, či už je v posteli, v električke, v taxíku, v prítmí prázdnej ulice, v parku či bordeli, na diskotéke, v krčme či v ordinácii podivného hypnotizéra a možno aj šarlatána, v sne – polobdení – hrozivej halucinácii, lucidnom snívaní a paranoidnej predstave. Áno, on je svedkom schizoidného strachu z nepochopeného neznáma, alebo naopak z údelu úžasného údesu, nad stokrát zažitou realitou, ktorú uvidíme odrazu, hrôzostrašne – celkom inak.
Čítajte aj Záchrana planéty niekedy ide cez mŕtvoly
Ivan Kolenič napísal knihu, o ktorej by sa mali viesť diskusie nielen medzi literátmi, ale najmä medzi jej čitateľmi. Knihu, ktorá by sa mala dostať medzi ľudí, aby ich prebudila a pritiahla k čítaniu. Tento živý a náročný text totiž ponúka zaujímavý náhľad do duše a myslenia autora, ktorý sa nemusí limitovať časom, dejom, názorom, príbehom, obsahom, okolnosťami a môže byť sviežim závanom z nanovo otvoreného okna.<pe>
