Podobné námety sa riešia v mnohých tzv. ženských románoch, no u Gibovej je všetko inak. Žiaden ružový nádych. Postavy z denníka uštvanej krásky poznačila skôr hlúposť než romantika. Páčilo sa mi napríklad, ako kráska nastúpila do zamestnania do veľkej firmy, kde bude korektorkou v redakcii. Ocitne sa v modernej budove, zápasí s výťahmi, automatikou, aj ona, suverénka, má problém zaradiť sa. Sedí so staršou kolegyňou, ktorá prezentuje starý obyčajný svet.
Naokolo už fičí moderný život, plný nadradenosti a lesku, Gibová ho výborne približuje aj cez jazyk. Je to skvelá satira o intímnom aj verejnom živote. Graficky pôsobí ako zošit, v texte sú aj škrty. Autorkine ilustrácie nie sú nič pre prudérne citlivky, ale čitateľ so zmyslom pre humor si zgustne. A kto nevie, čo je eklektik, prípadne bastard, nájde si to na zadnej strane obálky. Eklektický znamená nesúrodý a aj rozprávačka príbehu pôsobí vo svete, ktorý je akýmsi zlepencom názorov. Originálna nie je ani ona osobne, ani jej priatelia, ani svet, v ktorom sa pohybuje, všetci niečo odkukávajú a keďže to nie je prirodzená skúsenosť, vyznieva to gýčovo a trápne.
Gibová však opisuje tento svet s veľkým pôvabom a presvedčivo. Nie je to žiadne panoptikum, ľudkovia z denníčka pôsobia ozajstne a veľmi ľudsky. Veď hrdinka sa trápi aj infekciou, podozrivými pupákmi, ktoré ju privedú na myšlienku, stráviť niekoľko týždňov pri mori a zlepšiť si tak zdravie. Neviazaný spôsob života totiž prináša aj určité riziká a vyrážky môžu znamenať všeličo. V príbehu sa mieša siláctvo s neistotou, svetáctvo so zápecníctvom. Vydarené sú dialógy, ktoré prinášajú konkrétne svedectvo o vyjadrovacích schopnostiach a myslení časti dnešných mladých ľudí.
