Láska je v poriadku. Iba nenávisť je démonická

Keď básnik píše prózu, nechýba v nej poézia. A keď je tým básnikom Mexičan, knihe nechýba ani šťava, akú má život sám. José Emilio Pacheco by dnes mal 82 rokov, zomrel v roku 2014, no jeho novela Bitky na púšti (v slovenčine vydal BRaK) je nadčasovým príbehom o dospievaní. Hoci je zasadená do mexickej štvrte Roma v povojnových 50. rokoch, jej odkaz je univerzálny a znie: Láska je v poriadku, iba nenávisť je démonická.

15.09.2021 08:59
debata
José Emilio Pacheco: Bitky na púšti Foto: BRAK
kniha bitky-na-pusti José Emilio Pacheco: Bitky na púšti

Školák Carlitos sa zamiluje do Mariany, mladej mamy svojho spolužiaka Jima. Očarený jej krásou jej svoje city vyzná, hoci nečaká nič, vie, že jeho ešte napoly detská láska ostane neopätovaná. Inak to byť nemôže. U Mariany nájde láskavé pochopenie a dostane materinský bozk, na rozlúčku.

Chlapec by sa aj zmieril s osudom, prežíval by súženie prvej lásky ako mnoho iných pred ním a po ňom, keby mu do života nevstúpil svet dospelých s jeho nepochopiteľnými pravidlami. Jeho jediná a krátka návšteva u „svojej milej“ sa prevalí a hoci Mariana ju popiera, ako ju o to Carlitos prosil, dospelí zatrúbia do útoku. Aj táto bitka, rovnako ako každá vojna má svoje obete.

knižnica, študent, žiak Čítajte aj Knižné novinky: O Rusku, o mravcoch i o Zemi

Každá vojna má svoje obete

Na čele „armády mravnosti“ stojí chlapcova mama, vychovaná v „lepšej spoločnosti“, v meštiackej strednej triede, a povolá si na pomoc kňaza. Toho pri spovedi najviac zaujíma, či bola v čase návštevy žena nahá a či mala doma mužskú návštevu. Namiesto ocenenia úprimných chlapcových citov straší dieťa hriechom.

Otec – inžinier – zvolí iný prístup: pošle syna k psychiatrovi, no personál sa nevie dohodnúť na diagnóze a jej príčinách. „Mal som chuť vykríknuť: Imbecilovia! Aspoň sa dohodnite predtým, než vyslovíte tieto somariny v jazyku, ktorému nerozumiete ani vy sami! Prečo musíte všetko nálepkovať? Nevidíte, že som skrátka zamilovaný? Vy ste sa nikdy do nikoho nezamilovali?“ pýta sa Carlitos, ale iby v duchu, lebo jeho hlas nikto nepočúva. Mravnostná mašinéria sa už rozbehla, Carlitos musí zmeniť školu a presťtahujú ho do samostatnej izby, aby nedajbože neohrozoval svojou nemravnosťou sestru. Marianu ani spolužiakov zo starej školy nikdy viac neuvidí.

Mydlo kontra pracie prášky

Zároveň s príbehom mladého zamilovaného chlapca sa odkrývajú obludné rozmery ľudského pokrytectva: všetci odsudzujú nevinnú detskú lásku, no sami v rodinách tolerujú manželove či synove milenky aj nemanželské deti – mužom. Hoci rodičia bývajú vždy dvaja, slobodnej matke sa, naopak, neprepáči nič, presne v duchu silno zakoreneného machizmu, ktorého obrazom je Carlitosov zhýralý brat. On je jediný, kto dá chlapcovi za pravdu, ale z celkom iného dôvodu, ako by sa žiadalo: naháňa každú sukňu, roznáša pohlavné choroby a teší sa, že už nie je jedinou „čiernou ovcou“ v rodine. „Keby ste Héctora videli dnes. Z môjho brata sa stal pochudnutý, plešatý, poriadny a elegantný továrnik. Vážený, solídny, zbožný, uctievaný a dôstojný zamestnanec v službách nadnárodných spoločností,“ konštatuje Carlitos po rokoch.

Eklektik Bastard Čítajte aj Uštvaná kráska

Na pozadí Carlitosovej osobnej drámy sa odvíja príbeh jeho krajiny, meniaceho sa Mexika so skorumpovanou vládou a „Pánprezidentom“, ktorú zapĺňajú americké autá aj práčky a kokakola vytláča obľúbený a zdravý miestny nápoj. Aj továreň na mydlo, ktorá patrí Carlitosovmu otcovi, po vojne skrachuje, mydlo vyltačia americké pracie prášky. Syn však s obdivom sleduje svojho otca, ako sa dokáže novej dobe prispôsobiť: za rok sa naučil po anglicky a stal sa riaditeľom fabriky – na pracie prášky.

Carlitos má jednoducho ten dar, že sa v ňom ako v priezračnej rieke neusádza žiadne bahno, necháva svojím životom plávať čisté a zdravé ryby. Tak sa od učiteľa učí, že nemajú do svojich detských bitiek miešať vojnu na Blízkom východe, hoci niektorí z ich rodičov sú pôvodom Arabi alebo Židia. Keď spolužiaka nazve Indiánom ako nadávkou, od otca počuje: v Mexiku sme všetci Indiáni, aj keď o tom nevieme alebo nimi nechceme byť. Keby Indiáni zároveň neboli chudobní, nikto by to slovo nepoužil ako urážku. „Pred vojnou na Blízkom východe bolo hlavným športom v našej triede robiť zle Toruovi. Číňa, Číňan, Japonec, nepodeľ sa, hovno zjedz! Ja som sa k výsmechu nepridal. Stačilo mi predstaviť si, ako by som sa cítil ja, keby som bol jediný Mexičan v škole v Tokiu…,“ spomína Carlitos.

Smrť v jej rukách - kniha Čítajte aj Kniha: Smrť v jej rukách

Dospelý Carlo si zachoval čistú dušu, ktorá prahne po úprimných vzťahoch. „Aký starý a nepravdepodobný je tento príbeh. Ale Mariana existovala, aj Jim existoval toľkokrát, koľkokrát som si to v hlave opakoval,“ hovorí. Veľký Carlo sa však vie dívať na svet, aký je: Zbúrali školu, zbúrali Marianin dom, zbúrali môj dom, zbúrali štvrť Roma. To mesto je dávno preč, tá krajina patrí minulosti. Nezachovala sa žiadna pamiatka na Mexiko tých čias. A nikomu to neprekáža. Kto by cítil nostalgiu za takou hrôzou?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižné tipy