
Poľský novinár Wojciech Jagielski sa vo svojej knihe Na východ od západu vydáva po stopách detí kvetov zo 60. rokov, ktoré húfne opúšťali západnú civilizáciu a mierili do Indie. Odmietli konzumný spôsob života, peniaze, pohodlie aj honbu za úspechom či postavením, aby našli to, po čom túžili zo všetkého najviac – slobodu a samých seba.
Pravý reportér je zvedavý na konkrétne osudy ľudí, tých, ktorí v tej dobe po tisícoch mierili s batohmi na pleciach zo západu na východ, ale aj na domácich, ktorí po uhladených britských úradníkoch prijímali dlhovlasých Európanov a Američanov v roztrhaných nohaviciach síce s počudovaním, ale tolerantne. Popri starých „hipisákoch“ z prvej vlny imigrantov spoznávame aj indických hotelierov či predavačov, ktorí začali ponúkať západniarske palacinky, hranolčeky aj vegetariánske hamburgery či pizzu. Ich pohľad na toto ľudské hemženie nie je o nič menej zaujímavý. Boli to obyčajní dobrodruhovia, hľadači šťastia? Alebo sa za ich vonkajšou rebéliou skrývalo niečo viac? Kadiaľ vedie cesta k bájnej Šangrí la?

Wojciech Jagielski sa díva a počúva na miestach, ktoré si za svoj cieľ zvolili desaťtisíce mladých ľudí. Niektorí v Indii napokon prežili celé roky alebo aj väčšinu svojho života. Ako Svätý Nikto, Európan, ktorý na cestách medzi plážami Góy a severom krajiny zostarel z dvadsaťročného mladíka na sedemdesiatnika. Alebo Kamala s britsko-francúzsko-poľskými koreňmi, ktorá si namiesto doktorátu vysnívala raj pre seba a svojho syna narodeného v Indii. Našli ho?
Alebo je možné, aby sa človek aj v jednej z najľudnatejších krajín sveta cítil nekonečne sám? Ukázal im cestu Gándhí, Bob Dylan alebo Beatles? V každom prípade prispeli k obrazu Indie ako jedinečného miesta, kde môžete byť slobodní. Len k pokojnej meditácii sa možno musíte zavrieť medzi múry niektorého z pohodlných ašramov, vybudovaných pre západniarov, ďaleko od špinavých žobrákov na ulici a rovnako špinavej posvätnej Gangy.

Pohľad poľského reportéra, ktorý je známym vojnovým korešpondentom práve z oblasti Strednej Ázie, Kaukazu aj severu Afriky, je skúsený aj zvedavý. Krajiny ako Afganistan, Pakistan či Indiu má prechodené a vždy sa snaží ľuďom porozumieť. Rovnakým kľúčom odomyká mnohofarebné tajomstvá Indie a ľudí z kmeňa Vodnára – detí kvetov 30 rokov po ich príchode. Z jeho knihy sa dozvieme veľa o ľuďoch aj o krajine.
Ani Mahátmá nezomrel na starobu v kruhu svojich milovaných, ale ho zavraždili v jeho vlastnom dome.
Spoznávame nielen hoteliera Kulvanta Singha, ale aj jeho bohatú rodinnú históriu, v ktorej sa v pohnutých časoch hinduisti sťahovali do Indie a moslimovia do nového štátu Pakistan, neutíchajúce boje, v ktorých ľudia zomierali, aj boj o prežitie. Lenže takéto „detaily života“ mnohým deťom kvetov unikali.
„Neprestajne ma otravoval, hovoril, aká je India čarovná krajina, ako tu ľudia milujú mier a všetkých ostatných ľudí. Stále sa chcel rozprávať len o Mahátmovi Gándhím… Povedal som mu to na rovinu, bez urážky: Netáraj mi tu o mieri, keď sa práve začala nová vojna a starší ešte nezabudli na tú predchádzajúcu, stále ich v noci budí zo spánku. Ani Mahátmá predsa nezomrel na starobu v kruhu svojich milovaných, ale ho zavraždili v jeho vlastnom dome. Ako teda môže byť India krajinou šťastia a mieru, keď je plná krvi?!“ spomína starý hotelier. Na prvých „hipisákov“ v Indii si dobre pamätá aj jeho sused, veď ich v mladosti vozil v rikši. Oni prišli, aby sa vzdali peňazí, a ja som vďaka tomu zarobil, hovorí.

Kamal si po trinástich rokoch už na svoju minulosť v „dobrej rodine“ nespomína, posvätnej rieke zverila aj svoj mobilný telefón. Jej dospievajúceho syna, ktorého chcela pred všetkými nástrahami západného sveta uchrániť, skutočné dieťa Indie, však práve tento svet priťahuje. A Svätý, ktorý žil v duchu voľnej lásky, s drogovým seansami, sektami aj hedonistickým plážovými radovánkami, má zrazu sedemdesiat a vôbec sa mu nepáči, že sa z jeho pláže stáva turistický rezort. Aby to čert vzal, svet je nejako zamotaný: kým jedni putujú zo západu na východ, druhí hľadajú svoje šťastie presne opačným smerom!